Daimonion vonCave

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Valentínska kvapka pravdy

Trocha poznatkov o podstate lásky medzi mužom a ženou.
Láska, Bože, láska,
kde ťa ľudia berú?
Na horách nerastieš,
v poli ťa nesejú.
Láska ľudí je podľa mnohých básnikov a filozofov tajomnou a racionálne nevysvetliteľnou vlastnosťou človeka. Iste, každý chápe, že účelom lásky je splodenie potomkov, ale to nevysvetľuje celú hĺbku tých citov, toho prežívania zaľúbenia a lásky, ktoré je skutočne v prírode vzácne a zdá sa byť na púhe rozmnožovanie nadbytočným. Jedným z možných vysvetlení môže byť to náboženské, že je to dar od Boha, ktorémá rôzne teologicky zdôvodniteľné príčiny. Lenže pre ľudí, ktorí sú neveriaci, ostáva jediné - hľadať dôvody, ktoré viedli v priebehu evolúcie nášho druhu k takým vlastnostiam, ktoré by vysvetlili funkciu a povahu ľudskej romantickej lásky.

Na počiatku je MPI

Kľúčom k pochopeniu podstaty romantickej lásky je samozrejme nutnosť odovzdať vlastné gény do ďalších pokolení. V tom však nie je rozdiel medzi človekom a povedzme jeho najbližším príbiuzným - šimpanzom. Hoci aj iné živočíšne druhy vytvárajú párové väzby medzi samcom a samicou, tieto bývajú iba zriedka dlhodobé a obmedzujú sa hlavne na obdobie párenia. U človeka však párová väzba trvá neobyčajne dlho, často aj do smrti. Dôvodom je nutnosť dlhodobej starostlivosti o mláďatá.

Na rozdiel od iných druhov, ľudské mláďa sa rodí nedovivinuté. Je to zrejme hlavne preto, lebo naši prapredkovia zostúpili zo stromov do stepí, začali chodiť na zadných končatinách, čo si od samíc vyžaduje užšiu panvu, pričom hlava plodu mala naopak tendenciu získavať na objeme, aby bola schopná spracovať nárast sociálnych interakcií. O nedovivinuté mláďa sa treba dlhšie starať, a to už samotná matka nezvládne. Je nutná spolupráca otca.  V etológii sa to nazýva vysoká miera samčích rodičovských investícií (male parental investments, MPI), čo značí mieru "obete", ktorú musí samec budúcemu potomstvu obetovať.

Aby sme pochopili význam MPI pre výtváranie sexuálnych stratégií samcov a samíc pre zabezpečenie reprodukcie vlastných génov, musíme si uvedomiť, že samice u väčšiny cicavcov nesú podstatnú mieru investícií do potomstva. Z ich pohľadu nestačí iba vyprodukovať vajíčko, ale oplodnené vajíčko musia nosiť a živiť vo vlastnom tele a ani po pôrode ich investície nekončia. Okrem kojenia musia často mláďatá nejakú dobu živiť zozbieranou, alebo ulovenou potravou. Úloha samcov sa väčšinou obmedzuje na oplodnenie pokiaľ možno najvyššieho množstva samíc. Z toho u väčšiny druhov s nízkym MPI vyplývajú dve základné stratégie zabezpečenia rozmnoženia vlastných génov. U samcov ide o snahu oplodniť čo najviac samíc, čím zvyšujú pravdepodobnosť prežitia aspoň niekoľkých jedincov. Dá sa povedať, že u väčšiny druhov samci preferujú kvantitu. Samice naopak môžu mať iba obmedzený počet potomkov, preto z ich pohľadu nie je jedno, ktorý samec ich oplodní. Preto u samíc pozorujeme veľmi často snahu o starostlivý výber otca svojich potomkov. Samice musia preferovať kvalitu pred kvantitou, pretože ak sa nechajú oplodniť slabým samcom, je vysoká pravdepodobnosť, že aj potomstvo bude slabé a nezabezpečí prenos génov do ďalších generácií.

Pochopiteľne, samice nešpekulujú, nerobia nejaké racionálne zvažovania alebo niečo podobné. Prirodzený výber však zabezpečí, že gény, ktoré takéto správanie sa samíc vygenerujú majú viac potomkov, ako gény, ktoré generujú nevyberavé správanie sa. V dôsledku takéhoto správania sa samíc vidíme snahu samcov presvedčiť samice o vlastnom genofonde rôznymi rituálnymi prejavmi (súboje, tance, spevy), alebo vývojom väčšej muskulatúry. Výsledkom sú preteky v zbrojení, v ktorých na jednej strane narastá schopnosť samíc rozpoznať kvalitu samcov a na strane druhej schopnosť samcov predstierať svoje kvality. V období párenia preto narastajú pávom obrovské chvosty, jeleňom parohy a podobne.

Dvojaká stratégia samca Homo sapiens

Ako som uviedol, náš druh má vysoké MPI. Táto skutočnosť musela viesť ku zmene správania sa hlavne samcov - mužov. Prirodzený výber urobil kalkuláciu nákladov a ziskov pre mužov, a vyšlo mu, že také správanie sa mužov, ktoré vedie ku starostlivosti o mláďatá má v konečnom dôsledku viac potomkov, ako také správanie sa, ktoré ponecháva mláďatá iba na ženy. Pravdepodobne takéto správanie sa mužov umožnilo iný druh pretekov v zbrojení. Tým, že aj muži investovali do potomstva, ženy mohli neskôr opustiť mláďatá, a to zasa umožňovalo, aby sa rodili ešte menej vyvinuté deti, hlavne čo sa týka mozgu. To zasa umožnilo budovať zložitejšie sociálne interakcie, pretože mozog sa po narodení mohol formovať vplyvom prostredia dlhšie . Toto samozrejme zasa uprednosťňovalo samcov ochotných dlhšie investovať do mláďat a kolo zbrojenia sa otočilo o ďalšiu obrátku.

Na rozdiel od samcov s nízkym MPI, muži museli zmeniť stratégiu párenia sa. Už pre nich nie je nepodstatné s ktorou samicou sa pária, preto aj muži majú nejaké výberové kritériá pre samice. Na rozdiel od iných druhov, samci sapientov sú pri párení vyberavejší, pretože za život môžu (tak ako samice) stihnúť tiež iba obmedzený počet rodičovských projektov. Prestáva byť jedno, aký genofond má samica, s ktorou sa samec pári.

Na druhej strane však ostáva možnosť popri rodičovských projektoch investovať spermie aj do samíc, u ktorých samec nepredpokladá ďalšie rodičovské investície, pretože stále zostáva možnosť vysokej produkcie spermií, ktorá je energeticky oveľa menej náročná, ako vynosenie mláďaťa. Popri rodičovských projektoch teda môže byť viacero "bočných" aktivít.

Preferencie žien

V záujme žien je teda hľadať mužov, ktorí majú dostatočne dobrý genofond, alebo sú ochotní poskytnúť vysoké MPI. Najlepšie oboje súčasne. Ženy sú preto pri výbere partnera na dlhodobý vzťah génmi vystavané tak, aby zhodnocovali schopnosť mužov postarať sa o potomstvo. Pri rôznych výzkumoch sa ukázalo, že ženy rozlišujú typ muža pre dlhodobý a pre krátkodobý vzťah. Pre krátkodobý obyčajne uprednostňujú typických machov (dobré gény), no pre dlhodobý radšej citlivých, inteligentných a spoľahlivých mužov.

Rovnako dobre situovaní muži majú väčšie šance nájsť si partnerku ako tí chudobnejší. V dávnej evolučnej histórii síce bohatstvo neexistovalo, ale v tlupách našich predkov isto boli samci dominantnejší, ako tí menej dominantní. No a bohatsvto je úzko späté s mocou a dominanciou v prostredí. Preto fráza lásku si nekúpiš za peniaze platí iba obmedzene. Podľa rôznych prieskumov ženy bohatším mužom prepáčia viac nedostakov ako chudobnejším.

Preferencie mužov

Z pohľadu mužov je pre dlhodobý vzťah dôležité zdravie a plodnosť žien. Preto preferujú pri výbere také vonkajšie znaky, ktoré im napovedajú, že partnerka, ktorú si vybrali môže mať pokiaľ možno veľa spoločných potomkov (viac spoločných potomkov znamená celkove menej MPI, pretože časť týchto investícií sa prekrýva). Hlavným znakom je mladistvý zjav, pretože to značí dlhšie plodné obdobie. Veľké oči, malý nos, malé uši, pevné prsia, červené pery, pružná chôdza - to všetko sú znaky mladosti, na ktoré muži vizuálne reagujú. Pomer pása k bokom 0,75, schopnosť udržať si bohaté vlasy - to sú znaky  telesného zdravia a schopnosti plodiť. V podstate celý kozmetický a farmaceutický priemysel zameraný na ženy sa zameriava na vytvárania ilúzie mladosti a plodnosti do vysokého veku. Kedže samci hodnotia samice hlavne vizuálne, tak ilúzia je často postačujúca. Kým ženy sa pri výbere svojho partnera môžu obávať, že prídu o jeho inestície, muži sa naopak môžu obávať, že investovali do nesprávneho genofondu.

Ďalšou dôležitou preferenciou mužov je istota, že partnerka bude matkou potomstva, ktoré nesie iba jej a mužove gény. Zdá sa, že to je hlavný dôvod pre vyvinutie sa panenskej blany u samíc sapientov. Samica si môže byť svojimi génmi istá, samec nie. Možnosť deflorácie je dobrým prostriedkom pre zabezpečenie istôt pre samcov, a preto panenskosť je vysoko cenená vlastnosť u väčšiny kultúr na svete.

Láska

Myslím, že z uvedeného je jasné, že podstatou lásky je nutnosť vytvorenia spoločného projektu medzi mužom a ženou na reprodukciu a zachovanie potomstva. Prirodzený výber vybavil samcov a samice vzájomným zhodnocovacím mechanizmom, ktorý musí u oboch vytvoriť nielen dostatočnú emocionálnu väzbu k potomstvu, ale aj voči sebe. Emócie sú len vykonávatelia evolúcie. Ľudia k sebe cítia racionálne nezhodnotiteľný vzťah, založený na emóciích, ktoré sú produktami dlhého pôsobenia selekce v prospech najúspešnejších génov.. V našom druhu to museli byť také gény, ktoré uprednostnili vysoké MPI.

Pochopiteľne, dnes sa môže zdať, že ľudia predsa pri naväzovaní kontaktu nemyslia na deti. To je pravda. Treba si však uvedomiť, že evolúcia len veľmi zriedka uprednostní dlhodobé riešenia pred krátkodobými, opak je pravidlom. Samci a samice sú za párenie odmeňovaní sexuálnym uspokojením, nie radosťou z toho, že budú mať potomstvo. Preto motivácie k páreniu musia byť geneticky tak podmieňované, aby pri párení boli zastúpené dostatočne odmeňujúce emócie. Evolúcia nás vybavila hlavne k túžbe po párení, nie k túžbe po deťoch. Nemohla rátať s antikoncepciou. Párenie sa bez antikoncepcie vždy vedie k percentuálne významnému vzniku potomkov, preto akýkoľvek dlhodobý vzťah je podmienený dostatočne silnou emocionálnou odmenou. V prostredí antikoncepcie sa preto môže zdať, že vzťahy sú založené na iných, nevysvetliteľných princípoch, kedže navonok nevedú k plodeniu potomkov.

Madony a radodajky

Dvojaká reprodukčná stratégia mužov musí viesť aj k rozlišovaniu medzi ženami na tie, s ktorými je výhodné vytvoriť dlhodobé rodičovské projekty a na tie, do ktorých sa oplatí investovať iba spermie. Tento jav sa nazýva rozlišovanie žien na madony a radodajky a bol preukázaný  u väčšiny skúmaných kultúr. Madony sú ženy pre dlhodobé projekty a radodajky pre púhu investíciu spermií.

Obdobie zbližovania so ženou je vlastne obdobím rozhodovania sa, či je partnerka madona, alebo radodajka. Priebeh rozhodovania prebieha približne takto:  skúmaný objekt je po genetickej stránke vhodný pre MPI, preto je vhodné sa mu venovať. Ak má objekt rovnaký záujem, a napriek tomu odoláva pokusom o pohlavný styk, je vysoká pravdepodobnosť, že ide o madonu. Ak naopak je ochotná k rýchlemu pohlavnému styku - ide o radodajku, a tá môže byť aj v spoločnom projekte ochotnejšia aj k pohlavnému styku s inými mužmi. V tomto prípade je výhodné okamžité investovanie spermií.

Pochopiteľne - celý proces prebieha na podprahovej nevedomej úrovni, a podľa výsledku sa zdanlivo nepochopiteľne mení spočiatku vrúcny vzťah zaľúbenia na lásku, alebo rýchle ochladnutie. Pre mužov je výhodné, aby ženy rôzne rafinovaným spôsobom primäli k rýchlemu pohlavnému styku, a tak sa mohli ľahšie rozhodnúť medzi dvoma variantami. Takéto správanie vidíme veľmi často, muži skúšajú všelijaké "finty", aby presvedčili ženy, organizujú večierky s uvolňujúcimi drogami, alebo sa snažia nejakým rýchlym ohúrením (drahá večera) znížiť ostražitosť žien.

Boj pohlaví

Ako som už naznačil vyššie, vzťah lásky medzi mužom a ženou nie je tak idylický, ako by si ľudia radi predstavovali. Vyplýva to z rôznych cieľov a tomu zodpovedajúcich rozmnožovacích stratégií samcov a samíc nášho druhu. Prirodzený výber vedie gény k sebeckému správaniu sa (bližšie som o tom písal napríklad v článku Osudovosť), a teda k maximalizovaniu zisku v kalkulácii nákladov a ziskov v procese párenia sa. Každý je dizajnovaný tak, aby sa snažil o čo najväčší prospech pre joho gény, nie tak, aby bola dosiahnutá ideálna spoločnosť.

Muži musiaˇbyť dizajnovaný tak, aby boli schopní presvedčiť ženy o tom, že sú výhodnou partiou, a to aj vtedy, ak vopred nemajú záujem o rodičovský projekt, teda ak chcú zo ženy urobiť radodajku. Záujmom žien je pravý opak, preto musia byť dizajnované tak, aby boli schopné rozpoznať pretvárku. Preto existujú aj vo vzťahu pohlaví nášho druhu typické evolučné preteky v zbrojení. Prirodzený výber preferuje samcov, ktorí dokážu predstierať oddanosť a samice, ktoré dokážu odhlaiť predstieranie. Tak sa vyvinul celý arzenál citových vydieraní, manipulácií, vzdychov, uplácanie darčekmi, nevinného ostychu a vášnivých vyznaní lásky. Aby bol jedinec schopný niečo také urobiť, musí mať dostatočnú psychickú výbavu, ktorá musí byť podmienená geneticky. Ak chceme niekoho oklamať, najjednoduchšie to spravíme, ak svojej lži sami veríme. Preto je zaľúbenie stav, ktorý slúži na oklamanie oboch zúčastnených. Bolo už viac ráz dokázané, že vo fáze zaľúbenia klesá hodnotiaca schopnosť zaľúbencov. Je to stav, kedy je pri pohľade na vyvoleného partnera mozog zaplavovaný enormnou dávkou endorfínov, čím sa tento stav podobá drogovej stimulácii.  Ak aj muž vo svojom nevedomí ocenil partnerku ako radodajku, tak jeho oslabené a nadrogované vedomie prispieva k tomu, že sám verí prezentovanej hĺbke svojich citov.

Dvojaká podstata mužskej rozmnožovacej stratégie je prirodzeným základom mužskej nevery. Preto muži podľa mnohých výskumov výrazne častejšie vyhľadávajú mimomanželský styk, ako ženy. Bolo by však mylné sa nazdávať, že prírodný výber nepodporuje neveru žien. Pre ženskú neveru sa zväčša uvádzajú dva hlavné dôvody:
  • vyťažovanie komodít a
  • zasievanie pochybností.
Pod pojmom vyťažovanie komodít sa chápe snaha o získanie pokiaľ možno maxima zdrojov pre svojich potomkov, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť ich prežitia. Toí v praxi, znač že ženy od svojich milencov môžu očakávať rôzne darčeky, alebo iné zdroje za svoju ochotu poskytnúť príležitosť na párenie.Teno jav nie je, ako by si snáď niekto myslel, prejavom pokazenej morálky Západu. Bol pozorovaný v mnohých kultúrach na Zemi. Niekde má dokonca ritualizovanú podobu.

Zasievanie pochybností je stratégia, ktorá pri ženskej promiskuite vedie u zúčastnených samcov k neistote, ktorý z potomkov je vlastne jeho, a preto je aspoň v malej miere ochotný prispieť nejakou komoditou na dieťa, ktoré môže niesť jeho gény. Niet zatiaľ priamych dôkazov pre túto stratégiu, ale rozhodne aspoň jeden nepriamy je dostatočný. Na rozdiel od iných opíc, na samiciach sapientov nevidno ovuláciu, takže samci nemôžu kontrolovať a strážiť samice v období ich plodnosti. Zároveň bolo dokázané, že v období ovulácie sa ženy správajú vyzývavejšie, častejšie navštevujú nočné kluby a tanečné zábavy, skrátka ochotnejšie vyhľadávajú príležitostný sex.

Dôsledkom oboch stratégií ženskej nevery je fakt, že podľa krvných skúšok v niektorých mestách je viac ako štvrtina detí splodená iným otcom, ako je legálny. U prírodných národov, kde ženu nechránia nijaké zákony býva síce tento pomer výrazne menší, ale nie zanedbateľný. Napokon mužská žiarlivosť je jasným dôkazom, že v našej evolučnej minulosti to musel byť tak frekventovaný jav, že sa vyvinula.

Žiarlivosť možno chápať ako stratégiu na udržanie vlastných investícií do partnerského projektu. Z dôvodu iných rozmnožovacích stratégií muža a ženy sú aj iné podoby žiarlivosti. Kedže ženám ide o udržanie MPI od mužov, ľahšie odpúšťajú neveru s pobehlicami, ako s madonami. Muži zasa musia chrániť svoje investície do vlastných génov, a kedže si nemôžu byť istí svojím potomstvom, tak neveru žien nesú oveľa ťažšie a pomer násilných trestných činov z dôvodu nevery hovorí jednoznačne v prospech mužov. Muži majú preto prirodzený sklom považovať ženy za svoj majetok, čo sa nezávisle prejavuje v navzájom veľmi odťažitých kultúrach.

Videli sme, že muži rozdeľujú ženy na madony a radodajky. Sú však ženy skutočne také? Môžeme povedať, že niektoré ženy majú prirodzený sklon byť madony a iné zasa  radodajky? Klasickým evolučne-genetickým výpočtom určitej modelovej situácie Richard Dawkins určil, že 5/6 žien bude zdržanlivých a 5/8 mužov bude verných. Ten istý stav v tejto modelovej situácii však nastane aj vtedy, ak ženy budú zdržanlivé v 5 zo 6 prípadov a muži budú verní v 5 z ôsmych prípadov. To značí, že evolúcia nás vybavila dostatočne pružným správaním sa, podľa okolností, aby sa ženy mohli rozhodnúť, či je pre ne v danej situácii výhodnejšie byť madonou, alebo radodajkou.

Civilizovaná opica

Základné motivácie, ktoré ovplyvňujú naše emócie v sexuálnm správaní boli nastavené v tzv prostredí evolučnej adaptácie (environment of evolutionary adaptation, EEA). Toto prostredie je pravdepodobne veľmi podobné prostrediu austrálskych domorodcov. Naši predkovia asi neustále putovali po savanách Afriky v malých, najviac stočlenných, skupinách. V tomto prostredí sa počas miliónov rokov vyvíjali vyššie uvedené evolučné adaptácie.

Hoci je civilizovaná spoločnosť tomuto pôvodnému prostrediu veľmi vzdialená, krátky čas jej vývoja neumožnil dostatočné genetické adaptácie. Preto sa naše sexuálne správanie vôbec nezmenilo, zmenili sa iba možnosti jeho uplatňovania. Niektoré stratégie sa posilnili, iné utlmili. Preto napríklad v dôsledku možnosti ženskej antikoncepcie sa zdanlivo relatívne posilňuje radodajné správanie sa žien proti snahe o získanie rodičovských investícií. Zdanie však klame. Keď človek číta na blogoch neustále nariekanie žien na prelietavosť mužov, musí mu byť jasné, že ženy majú o trvalý vzťah neutíchajúci záujem. Ale aj muži si stále ťažkajú na neveru žien, na ich prelietavosť, čo značí, že im chýba možnosť trvalých MPI.  Antikoncepcia môže byť príčinou, že vzťahy, ktoré začali ako spoločné rodičovské projekty sú bez detí nejakým evolučným mechanizmom vyhodnocované ako neúspešné a ľahšie vedú k rozpadu. Evolúcia nás samozrejme nedizajnovala k uvedomelej zodpovednosti, ale k uspokojovaniu nejakých základných emocionálnych stavov.

Dôsledkom je klesajúca pôrodnosť, a malý počet uzavretých manželstiev. Lenže prirodzené sklony k párovému spolužitiu sú ťažko potlačiteľné. Narastajúci počet párov žije dlhé roky bez právneho zväzku a bez detí. Zároveň sa vytvára prirodzená rovnováha vernosti a mevery. Tvrdenia, že nastal nejaký úpadok mravov  a rozpad rodiny sú iba tvrdením o nezachovaní nejakého vykonštruovaného modelu rodiny. Párová rodina je nám geneticky daná a pokiaľ to génovou manipuláciou nezmeníme, tak to ešte veľmi dlho tak zostane.

Evolúcia | stály odkaz

Komentáre

  1. Zaľúbenie, partnerské vzťahy, podstata bytia
    Vzťahy... Partnerské, rodinné, priateľské, pracovné, obchodné, školské... Dnes je sviatok Sv. Valentína, čo považujem za skvelú príležitosť troška načrieť práve do vzťahov partnerských...

    Toľko sa všade hovorí o láske a o jej zázračnej moci, toľko... Toľko sa za ňou ľudia ženú, toľko a... Kto z nás nepozná ten moment precitnutia? Precitnutie z idylickej zaľúbenosti do drsnej reality... Vlastne... Čo je to zrazu za realitu? Je to iná realita, aká bola predtým? Čo sa zmenilo?

    Ideály, ideály... Kto by ich nemal, však? Najmä mladí ľudia sú ich plní, sú plní nadšenia... Všetko je to pekné, aj svet je akosi krajší, kým žijú... Ideály musia hlavne ŽIŤ. Ich strata je nepríjemná, bolí... Je to ako vytriezvenie, vytriezvenie z čoho?

    Iste každý počul (a poniektorí to už zažili aj na vlastnej koži) o tom, ako je mladosť najkrajšia, najkrajšia vďaka bezstarostnosti, vďaka zaľúbenosti... A o tom, ako ten zázrak časom mizne a ako nastáva stereotyp... Ako každodenný život postupne zovšedňuje všetko spočiatku vnímané ako ideálne.. Najmä manželstvo a rodina predstavujú túto hrozbu... A prečo sa vôbec vydávať či ženiť? Súčasných mladých ľudí to neťahá... Radšej si užívajú slobodu, radšej príživníčia na svojich rodičoch, radšej sa zabávajú, radšej...

    Zaľúbenosť vie byť zázračná... Skutočne, svet naokolo akosi stráca svoju šedú farbu a naberá odtienky žiarivosti... Prevládajú príjemné, pozitívne pocity... To nikto nespochybňuje, je však zaujímavé zamyslieť sa troška hlbšie nad týmto „fenoménom“... Viem, viem... Načo rozmýšľať, keď realita je taká uspokojujúca, všakže? Kto by sa zapodieval niečím tak nemoderným, ako je hĺbanie tam, kde je namieste jednoduchosť, jednoduchosť v uspokojovaní si potrieb, v zábave, v povrchnosti...? Veď je to na smiech... Všetci tí intelektuáli, všetci tí múdri ľudia, rodičia, všetci, všetci sú na smiech, pretože svet patrí MNE, jednému z naivných mladých ľudí, ktorí si myslia, že niet nad nich, že? Áno, každý je silný, pokiaľ sa jeho ideály napĺňajú, pokiaľ všetko funguje podľa jeho PREDSTÁV, ale... Je len otázka času, kedy bude človek donútený niečo riešiť a možno aj porozmýšľať nad svojím životom, či dokonca nad SAMÝM SEBOU... Je len otázka času, kedy ho Život zbaví jeho predstáv nastolením krutej reality, kedy ostane slabým... Zákony tohto Vesmíru nikoho neobchádzajú – ani bohatých, ani úspešných, ani krásnych, ani... Veď stačí moment a všetko môže byť inak... Tak pominuteľné je ľudské šťastie... Je dobré uvedomiť si, že svet tu nie je preto, aby napĺňal konkrétneho jedinca a jeho potreby, ale človek..., človek je ten, čo SLÚŽI Vesmíru, čo napĺňa svoje poslanie... Nuž a čo je jeho poslaním? Jednoduchá reprodukcia, prenášanie génov... Ja viem, viem... To je nepekné, však? Je to... Také pusté, bez zmyslu...
    Zatiaľ, čo ostatné živočíšne druhy „iba“ sú a o tomto holom fakte „nepotrebujú“ rozmýšľať, pre ľudí sa problémom stáva ich vedomie... A keď je vedomie, treba aj ZMYSEL... Treba nejako zapĺňať to viac, či menej doliehajúce prázdno... Tak si ten zmysel, zmysel svojej existencie vždy nejakým spôsobom hľadajú... Pritom v princípe sa od ostatných živočíšnych druhov v ničom neodlišujú... Ako drobné súčiastky tiež IBA zapadajú do dokonalej konštrukcie tohto Vesmíru, sú iba maličkosťou časťou jedného obrovského celku...
    Lenže to sa ľuďom nepáči... Nikomu sa predsa nepáči uvedomiť si, že je len akýmsi nástrojom v rukách niečoho, čo neovláda on, ale čo OVLÁDA JEHO!!! Ľuďom to narúša ich predstavy o samých sebe, a to nie je dobré... Ľudia potrebujú realitu inú, vlastnú, takú, aká sa HODÍ IM... Preto sú aj väčšinou stavaní tak, aby „nemuseli“ príliš hĺbať, príliš sa zapodievať otázkami podstaty bytia, aby sa napĺňali nekomplikovanými vecami bez nutnosti hlbšieho rozmýšľania... Z pohľadu evolúcie je to pre nich výhodnejšie, ako špekulovať... Je jednoduchšie hnať sa za rôznymi svojimi túžbami a predstavami, bez toho, aby si človek nejako výraznejšie uvedomoval samého seba a tie nikdy sa nekončiace procesy... Hĺbavejší ľudia majú totiž oproti tým povrchnejšie založeným jednu veľkú nevýhodu... Po istom čase ich povrchné veci prestanú nadchýňať, resp. ich prestávajú nadchýňať skôr a s opadnutým leskom prichádza aj pocit prázdnoty... Filter, ktorý je mimochodom tiež súčasťou dokonalosti Vesmíru a pôsobí ako prirodzená ochrana pred chladom bytia, je priepustnejší, ako u menej hĺbavých, a tak vznikol PROBLÉM... To prázdno treba nejako zaplniť. Zmysel jednoducho treba nájsť. Preto to hľadanie, hľadanie odpovedí uprostred rôznych náboženstiev, východných filozofií, či rôznych praktík – čohokoľvek... Čohokoľvek, čo dokáže človeka dostatočne zahltiť tak, aby dokázal naplniť samého seba... NAPLNIŤ SA – to je to podstatné, pričom aj možnosti, resp. spôsob naplnenia sa konkrétnych jednotlivcov, sú limitované ich vlastnými danosťami... Podstatné je naplniť sa tak, aby tomu človek uveril... Celé to „kúzlo“ spočíva vo VIERE... Ak človek niečomu verí, má nádej... Ak má nádej, má za čím ísť... Má kam ísť, má sa KDE ukryť... Nádej je VŽDY lepšia, ako prázdno... Ako prázdne vnímanie chladu bytia... Čokoľvek je lepšie, ako len holý fakt – že sme LEN akýmisi nosičmi, že sme v rukách niečoho oveľa väčšieho, ako si dokážeme pripustiť a že ani s našou slobodnou vôľou to ani zďaleka nie je také jednoznačné... Človek skrátka nie je žiadnym stredobodom Vesmíru, ako si rád o sebe namýšľa. Rád si namýšľa aj mnohé iné veci... Prikrášľovanie reality vo svoj prospech nie je nič výnimočné... Práve naopak – je to bežný jav a ďalší skvelý spôsob, ako chrániť samého seba práve pred chladom bytia... Obranný mechanizmus ako súčasť mechanizmu nášho Vesmíru, spočívajúci v ochrane pred chladom samotnej podstaty bytia, podstaty, ktorá bez rôznych prikrášlení, predstáv, zmyslov a neviemčohoho všetkého, čo si vytvorili ľudia, len aby nemuseli čeliť krutej realite, je chladná, chladná vo svojej samoúčelnosti... Akokoľvek dokonalo môže tá samoúčelnosť fungovať, pre človeka ostáva chladnou...

    Práve ZAĽÚBENIE je veľmi efektívnym prostriedkom, ako sa ukryť pred tým chladom... Zaľúbený človek je vitálny, plný energie, priam žiari... Spoznal niekoho úžasného, možno krásnu ženu alebo pekného muža... Aký je sympatický! Aká je príjemná! (Kritéria výberu partnerov sú determinované a diferencované danosťami konkrétnych jednotlivcov, preto u niektorých možno pozorovať aj isté odchýlky od štandardu, teda od väčšinového správania sa. Princíp, na akom sa tento výber deje, je však rovnaký u všetkých.) Prvý kontakt, prvý záujem, prvé rande, preskočí iskra... Intímne zblíženie okamžite alebo až po určitom spoznaní sa... To už záleží na potrebách toho-ktorého jedinca... Ak nejde len o radovánky na jednu noc, dvaja sa začnú zbližovať... Spoznávajú sa, hľadajú spoločné záujmy, zabávajú sa... Je to príjemné, všetko je v poriadku... Príde TEN okamih, okamih intímneho spojenia a ak si vyhovujú aj po tejto stránke, je to úžasné... Ideálny vzťah, jeden našiel druhého, sú šťastní... Pravidelne sa stretávajú, chodia do kina, na párty a milujú sa... Je to zaujímavé, je to uspokojujúce, je to... BEZPROBLÉMOVÉ... Lenže... Otázka už znie len... Dokedy?

    Nič nie je jednoznačné, nič nie je ideálne, nič nie je také, aby to vyhovovalo potrebám konkrétneho jednotlivca s práve takými danosťami, aké má... Ak má človek jedno, jedno, ku ktorému patrí aj druhé, nemôže chcieť len jedno... Ak chce to jedno, musí ho prijať aj s druhým... Prijať alebo nechať tak... Zrazu už nič nie je také ideálne, už to nie je také uvoľnené... Zrazu už vadí to i tamto a „Prečo mi to robíš?“... Väčšinou netrvá dlho a dve egá, dve JA sa začnú nejakým spôsobom biť... Narážajú na prvé rozdiely, na prvé náznaky nezlučiteľnosti vzájomných pováh, na prvé skúšky... Každý nový problém prináša nové skutočnosti, novú realitu a je skúškou trvácnosti akéhokoľvek vzťahu...

    Je tak ĽAHKÉ podľahnúť tej zdanlivej ilúzii o šťastí, akú prináša pocit zaľúbenia!!! Nie je žiadne umenie nechať sa uniesť svojimi emóciami, emóciami vyburcovanými činnosťou aktívnych hormónov mladého človeka... Pocit zaľúbenia nie je žiadny zázrak, žiadna nadpozemská realita... Je to LEN „jednoduchá“ práca istých látok, ktoré náš mozog dokážu zaplaviť eufóriou zatieňujúcou všetko ostatné... Je to ako stav opojenia... Preto ani nejde necítiť iné, ako to šťastie, to naplnenie... Sme tak vybudovaní... Všetko toto trvá do chvíle, kým človek nie je konfrontovaný s naozajstnou realitou, s realitou, ktorá JE a exituje bez ohľadu na jeho vnímanie, na jeho vôľu, jeho záujmy, jeho túžby, jeho naivné predstavy, JEHO...
    Príde prvá žiarlivosť, prvá snaha ovládať toho druhého, prvé poučovanie, prvá snaha meniť a pretvárať partnera na svoj obraz, prvé hádky... Prídu obdobia, kedy sa z nejakého dôvodu nebudú môcť vídať tak často, ako boli spočiatku zvyknutí... Už zrazu ani ten sex nie je taký napĺňajúci, ako možno býval... Už nie je ani toľko vzrušenia a zábavy, už...
    To, kedy si človek všetky tieto súvislosti do detailu uvedomí, samozrejme chvíľu trvá a tu zohrávajú v prvom rade úlohu danosti človeka, teda jeho vnímanie a „spôsob“ spracúvania vnímaných skutočností... Aj schopnosť sebareflexie má čo dočinenia s danosťami... Sú ľudia, ktorí budú dokola opakovať to isté mysliac si pritom, akí sú skvelí, či neohroziteľní a sú aj takí, ktorí sa dokážu na seba pozrieť reálne, bez zaujatia samými sebou... Ono je to ťažké, je ťažké priznať si svoje slabé stránky, je ťažké pokoriť sa pred Vesmírom... Je ťažké priznať si, že každý človek je vo svojej podstate SEBECKÝM tvorom, pretože mu to je dané... Je ľahšie poukazovať na toho druhého a trvať na svojom... Zrazu už nie je také jednoduché dotyčného napasovať do svojich hraníc, do hraníc svojho vnímania... Už vadí aj to, čo bolo predtým obdivované... „A ako to, že...?“ Záujmy toho druhého sú prekážkou, lebo idú na MÔJ úkor... Lenže to už prejde istý čas a... Čo s vloženými investíciami? Opustiť človeka, ktorého som už spoznal/a a hľadať si nového? Alebo sa snažiť prekonať samého seba, snažiť sa o kompromis? Kalkulovanie, kalkulovanie toho, čo PRE MŇA výhodné je a čo už nie... Ak odídem, niečo získam a niečo aj stratím, taktiež, ak zostanem... Aj každý kompromis je niečo za niečo... Je to ako zobrať si niečo na dlh... Ten dlh bude treba pri najbližšej príležitosti vrátiť... Vrátiť, lebo inak by sa to nemuselo niekomu páčiť... Takže aj v záujme pokoja sa robia kompromisy, a tak vzniká nevôľa, komunikácia mrzne, mlčí sa... Takíto dvaja ľudia sú už v inom rozpoložení, ako keď sa spoznali a boli nadšení samými sebou... Každý z nich si okrem toho spoločného života vedie aj vlastný, tak akosi súkromný... A ten vlastný si chráni... Muž je rád, keď si môže vyjsť so svojimi kamarátmi alebo kolegami na nejaký výjazd, kde budú mať pokoj od svojich polovičiek, kde si budú môcť SLOBODNE užívať, užívať minimálne pozornosť žien, ak nie aj niečo iné... A ženy? Tie si tiež rady vystrčia z kopýtka... So svojimi priateľkami sa dohodnú a možno podniknú niečo bláznivé... A predsa vidieť nejakého opáleného striptéra s dokonalým telom je predsa niečo iné, ako počúvať doma každý deň svojho už v podstate nudného muža! Je to iné, ako vidieť jeho starnúce telo, vnímať ufrflané poznámky, vnímať OBMEDZENIA... Aj pre mužov je pochopiteľne pozornosť mladých dám vzpružujúca... Je to iné, ako mať doma jednu a tú istú ženu, s ktorou treba stále niečo riešiť... Ktorá je stále s niečím nespokojná, ktorá... (Pochopiteľne, opäť hovorím o tom, čo je štandardné... Sú ľudia, ktorí sa týmto rámcom vymykajú, no podstata je vyjadrená aj touto „vzorkou“ správania sa ľudí.) Žeby som na niečo zabudla? No áno, náš párik sa medzičasom zobral...

    Ak do rodiny príde dieťa, všetko sa mení na ruby... Pozornosť je zrazu venovaná novému členovi rodiny, o ktorého sa treba starať, s ktorým sa treba neustále zapodievať... To sú nové skutočnosti, nové starosti, nové problémy... Áno, rodičovstvo prináša aj chvíle radosti a šťastia, ale v prvom rade je to o obeti... O obeti v prospech ďalšej generácie... Znamená to menej času na seba, menej času na venovanie sa vzťahu... V domácnosti sa zaužívajú rituály a vzťah sa stáva ešte stereotypnejším... Takto je to nejakú dobu, kým deti nevyrastú... Medzičasom prídu choroby a rôzne iné životné skúšky... Tí dvaja, kedysi zaľúbení ľudia, spolu žijú, robia si spoločnosť, podriaďujú sa tomu druhému alebo sa ten druhý podriaďuje im a v lepšom prípade sa aj podporujú, no zároveň... Akoby si každý účastník takéhoto vzťahu hľadal spôsob, ako UNIKNÚŤ, ako vyplniť svoje chvíle prázdna, ku ktorým logicky dochádza... Žeby kríza stredného veku? Nie je to žiadna sranda... Akékoľvek rozptýlenie sa je za istých okolností lepšie, ako tá nuda, ako TO... Keď to mladé telo je také lákavé, také šťavnaté a žiadostivé! Je ako šťavnatý plod, do ktorého sa už len zakusnúť... Kvôli nejakej príležitostnej známosti sa ale neoplatí opúšťať zázemie, ktoré predstavuje žena – matka... Varí, pečie, perie, stará sa o rodinu... No aj to dobrodružstvo je lákavé... Prečo teda nemať oboje? Ženu do domácnosti a dievča pre zábavu... Ideálna kombinácia – pravda do chvíle, kým to nezistí žena... To je už skutočne vážna kríza vo vzťahu... Pritom samozrejme, nemusí ísť len o mužskú neveru... Veď ženy nie sú žiadne nevinné obete, ktoré iba všetko trpia, ako sa to niekedy snažia nahovárať samy sebe... Ženy sú dobré herečky, majú niečo, čím dokážu odzbrojiť aj toho najsilnejšieho muža... Muži sú tí, ktorí sa musia snažiť o ženy, oni sú tými „lovcami“ a ženy tie, ktoré sa rady nechávajú obskakovať... Z koľkých vzťahov je jeden taký, kde sa žena uchádzala o muža a nie naopak? Muži sú tí, od ktorých sa očakáva akčnosť, čin... Vo vzťahu k mužom majú ženy výhodu, a to práve vďaka svojmu výzoru a umeniu zvádzať, ktoré je im prirodzene dané... Ženy pred mužmi koketujú, usmievajú sa, hádžu vyzývané pohľady a schované pod vrstvou dekoratívnej kozmetiky – či už vedome, alebo podvedome - využívajú jednoduchý fakt, ktorým je založenie mužov, a teda skutočnosť, že ženy na prvý pohľad vábia mužov najmä svojím VÝZOROM... Preto majú pochopiteľne výhodnejšie postavenie tie najkrajšie, tie, čo NA PRVÝ POHĽAD vyzerajú atraktívne, príťažlivo, z ktorých vyžaruje ženskosť a sila a ktoré pôsobia zdravo... Detské črty tváre a útla postava je len plus – v mužoch to podmieňuje ochranárske sklony, čo môže byť značne motivujúce... Skrátka muž ovládnutý chvíľkovým blahom, sa môže nechať uniesť veľmi ľahko...Určite sú aj vzťahy, dlhodobé manželstvá bez nevery, otázka však je, aká časť z nich... Aké percento z ľudí nebolo nikdy neverné svojmu partnerovi? A aké percento ľudí je skutočne šťastných a naplnených v dlhoročnom vzťahu? Akému percentu ľudí sa splnili ich očakávania, očakávania, ktoré vkladali do vzťahov na ich samotnom počiatku?

    Roky plynú ďalej, partneri starnú, bývajú spolu pod jednou strechou a pokiaľ aj po toľkých rokoch spolu vychádzajú relatívne dobre, pokiaľ sa znášajú, môžu ešte hovoriť o šťastí... Časom sa aj to podriaďovanie tomu druhému stalo akousi samozrejmosťou, tiež jedným z rituálov... Každý po určitom čase bojovania a presadzovania si vlastného ega zistí, že niekedy je lepšie ustúpiť... Že minimálne si tým ušetrí ďalšie problémy navyše... Bude mať väčší kľud, bude mať...
    To je presne ono... Každý sám cíti, čo je PRE NEHO VÝHODNEJŠIE... Či žiť sám alebo vo
    vzťahu... Možno to podriaďovanie sa, ktoré je podmienkou harmonického spolužitia, je ešte stále lepšie, ako byť sám... Pokračovať v zaužívanom, odtrpenom, je jednoduchšie, ako začať s niečím novým... Hoci aj s určitou nespokojnosťou, hoci aj s nenaplnenosťou, hoci aj s utrpením – pokračovať je možno prijateľnejšie, ako niečo začínať odznova a riskovať tak utrpenie ďalšie alebo prijateľnejšie, ako existovať sám... Pravda, všetko má svoju cenu – aj to odriekanie si vo vzťahu, aj nezávislosť samoty...
    Vôbec netvrdím, že spolužitie musí byť nutne a výlučne len o utrpení... Veď keby si tí dvaja nemali čo dať – ČOKOĽVEK, zákonite by nemohli byť spolu... Každý vzťah je totiž už z princípu sebeckého založenia každého z nás o využívaní toho druhého (pričom vôbec nemusí ísť o vedomé zneužívanie), teda získavanie niečoho, čo MNE chýba, niečoho, čo ja potrebujem... Istoty, zázemia, starostlivosti, čohokoľvek... Vzťah má pre konkrétneho jednotlivca zmysel, pokiaľ mu má čo DAŤ.
    Aj dlhoročné manželstvá môžu byť harmonické alebo relatívne harmonické, vždy si to však vyžaduje istú OBEŤ, a to je od vysnívanej idylky zaľúbencov veľmi ďaleko...

    Len keby sa poniektorí tak bezhlavo nevrhali do splnenia si vlastných túžob, túžob, ktoré dokážu tak ZASLEPIŤ! Len to som chcela... Troška reálneho pohľadu k všetkým tým ľúbostným hemženiam, ktoré pre dotyčných môžu byť nepochybne krásne... K tomu naháňaniu sa za darčekmi, k tým očakávaniam romantickej večere, či vyznaní... Veď je VALENTÍNA!
    publikované: 14.02.2007 18:36 | autor: Faire Sien (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Vdaka DvC za dobre vysvetlenia k podstate lasky
    Nie je mi iba este celkom jasne, preco :
    - z nestastnej lasky ludia pachaju samovrazdy
    - preco niekedy clovek po smrti partnera nehlada nikoho ineho, teda preco existuje laska az za hrob
    - preco je milujuci ochotny obetovat koli milovanemu i zivot, t.j. preco uprednosti prezitie genov milovaneho pred prezitim vlastnych genov.

    Tieto okolnosti mi pripadaju nejasne najma preto, ze sa mi zdaju z evolucneho hladiska nevyhodne a/alebo odporuju podla mna trochu principu "sebeckosti genu". Budem rad, ak najdes nejake logicke vysvetlenia, resp. rozoberes nezmyselnost/nepravdivost tychto okolnosti.
    publikované: 18.02.2007 19:13 | autor: sestko (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. Vdaka DvC za dobre vysvetlenia k podstate lasky
    Nie je mi iba este celkom jasne, preco :
    - z nestastnej lasky ludia pachaju samovrazdy
    - preco niekedy clovek po smrti partnera nehlada nikoho ineho, teda preco existuje laska az za hrob
    - preco je milujuci ochotny obetovat koli milovanemu i zivot, t.j. preco uprednosti prezitie genov milovaneho pred prezitim vlastnych genov.

    Tieto okolnosti mi pripadaju nejasne najma preto, ze sa mi zdaju z evolucneho hladiska nevyhodne a/alebo odporuju podla mna trochu principu "sebeckosti genu". Budem rad, ak najdes nejake logicke vysvetlenia, resp. rozoberes nezmyselnost/nepravdivost tychto okolnosti.
    publikované: 18.02.2007 19:16 | autor: sestko (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. 2 sestko
    <div id="eutelia">To, čo som popísal v článku je v drvivej väčšine stručný prehľad z poznatkov evolučnej psychológie.
    Čo sa týka sebaukončenia (samovražda je na mňa príliš moralizujúci pojem) - napíšem svoj názor. Podľa mňa je to variácia na iné v prírode pozorované formy "sebaobetovania sa" v prospech vlastných génov.

    Napríklad v jŕdli vtákov ak sa blíži dravec, vták, ktorý je najbližšie namiestotoho aby všetku energiu vynaložil na vlastnú záchranu, časť z nej obetuje na varovný zvukový signál pre celý kŕdel. Vzhľadom na to, že v tom kŕdli sú jeho gény v rôznej príbuzenskej miere zastúpené, celková bilancia prežitia jeho génov v kŕdli môže byť vyššia, ako keby sa iba sám zachránil. Aj keď tá časť energie, ktorú vydal na signál môže značiť jeho smrť, celkove sa jeho génom mohlo viac dariť. Treba si uvedomiť, že ak by signál nevydal, dravec by postupne mohol pokojne vyžierať celý kŕdel.

    Podobné správanie sa nájdeme u samíc niektorých druhov, hlavne tam, kde sú aj vysoké MPI, pretože obetovaním sa jedného z rodičov rastie šanca na prežitie potomstva.

    Podobné sebaobetujúce adapácie sa dajú pozorovať aj u sapientov. Napríklad pri ohrození svorky, niektorí jedinci strácajú schopnosť zhodnocovať vlastné riziko a sú ochotní riskovať svoj život pri záchrane druhých. Sú pri tom odmeňovaní vysokou dávkou adrenalínu a endorfínov. Zdá sa, že toto mohla byť jedna z adaptácií našich predkov na prechod zo stromov na savany, kde boli voči predátorom značne bezmocní.

    Môže existovať aj zvláštna forma tejto adaptácie. Kedže naši predkovia žili v permanentnom prostredí hladu, prstarlí jedinci dobrovolne ukončovali svoj život, aby zvýšili pravdepodobnosť prežitia svojich potomkov. Toto správanie sa je pozorované aj u šimpanzov a inách skupinových cicavcov. Odráža sa to v rôznych ritualizovaných formách, napríklad v niektorých oblastiach Japonska vládol zvyk, že pri neúrode odišli starí ľudia do "paralalnej" dediny v horách, kde v zime vymreli.

    Skrátka máme gény na sebaobetovanie sa, o tom som presvedčený. To ako sa týmito génmi vytvorené schémy správania sa prejavia v konkrétnych situáciách je iná vec. Tebou uvedené príklady môžu byť adaptáciou na konkrétnu životnú situáciu, kedy jedinec vyhodnotí svoje úsilie ako hlboký neúspech, ktorý vedie k rozhodnutiu neodoberať zdroje svojím génom. Podotýkam, že sme dizajnovaní evolúciou na iné sociálne prostredie, kde miera príbuznosti je oveľa vyššia ako v modernej spoločnosti, a teda ak sa jedinec obetuje, tak zvyšuje pravdepodobnosť prežitia vlastných génov v iných jedincoch. Ak teda dnes niekto ukončí svoj život, robí to v podstate z pohľadu pôvodného "zámeru" evolúcie zbytočne.

    Ďalej by som chcel ešte chcel zdôrazniť, že treba rozlíšiť rozloženie variácií ľudského správania sa pod gaussovou krivkou. 72% jedincov má štandardnú odchýlku správania sa v intervale (-1, 1). Títo ľudia nerobia také veci, ako píšeš, inak by sme vyhynuli. Ostatné správanie sa v intervaloch <-1 a >1 sú rôzne odchýlky správania sa, ktoré inak využívajú vrodené mechanizmy, ako je normálne. Je to o inakosti. Napríklad všade na svete je počet tých, čo si vzali život pod 1%, bez ohľadu na kultúru. Je to skrátka anomália, podobne ako absolútny sluch, alebo mimoriadny talent. Anomália, ktorá je "nasadená" na vrodený mechanizmus sebaobetovania sa pre vlastné gény.
    </div>
    publikované: 19.02.2007 09:59 | autor: daimonion (e-mail, web, autorizovaný)
  5. Takto som sa ešte nikdy nepozeral...
    ... na sebevraždu - ako na výsledok snahy o "ušetrenie zdrojov" pre ostatných ludí. A depresia je podľa toho pravdepodobne geneticky zakódovaná emócia, ktorá človeka ku sebevražde vedie, keď vidí, že je z hľadiska evolúcie už zbytočný.

    Keď budeš písať svoj názor na "sebaukončenie", nezabudni prosím spomenúť ten jeho druh, ktorý sa podobá skôr na vytrhnutie silne boľavého zubu. Nemyslím prípad, keď človeka bolí hrozne bolí celé jeho telo - v tom prípade by som sebaukončeniu rozumel. Zaujíma ma skôr prípad, keď človeka hrozne bolí strata milovaného človeka. Odkiaľ sa tá bolesť berie? Čo je na nej z evolučného hľadiska výhodné? Nezdá sa mi, že by išlo iba o akési vyhodnotenie vlastného neúspechu. Keď to vysvetlíš iba ako anomáliu v správaní (podobne aj pre prípad , keď si človek po smrti milovaného už nikoho nehľadá), mohol by si vysvetliť, prečo je v nás potom akási úcta voči takejto anomálnej vernosti a hoci chápeme, považujeme za normálne a prajeme človeku, ktorého strata milovaného postihla, že si nájde iného partnera, predsa v kútiku duše ním pohŕdame pre jeho "neveru".
    publikované: 19.02.2007 20:23 | autor: sestko (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. sestko, ja som to skôr myslel
    tak, že gény, ktoré motivujú správanie jedinca (v situácii, keď je málo spoločných zdrojov a on k nim má malú šancu prispieť) tak, že sám ukončí svoj život, majú väčšiu šancu sa rozšíriť v populácii, ako gény, ktoré motivujú jedinca prežiť za každú cenu.

    Teda nikto nezhodnocuje výhodu pre ostatných, ale v situácii, keď nie je schopný zabezpečiť zdroje, pociťuje úzkosť a intenzívnu nepohodu, ktorú môže ukončiť iba jediným spôsobom.

    Tak ako píšeš, táto exogénna forma depresie môže byť tou emóciou, ktorú si nijako nevysvetlíš, nijako nevyliečiš, môžeš ju iba liekami utlmiť v situácii, keď už nemôžeš nijako sám zabezpečiť zdroje.

    Pritom si myslím treba uvedomiť, že to nemusí mať so skutočnou možnosťou zabezpečiť zdroje pre svoje gény nič spoločné. Evolúcia nerátala s modernou spoločnosťou. Sme dizajnovaní na lovecko-zberačský spôsob života. Preto povedzme obmedzená schopnosť rýchlej reakcie na podnety, podmienená nižšou produkciou adrenalínu a neurotransmiterov v strednom a neskoršom veku, môže byť vrodeným aparátom vyhodnotená ako neschopnosť zabezpečiť zdroje, hoci človek je zamestnaný a živí rodinu. Toto môže byť jeden zo zdrojov krízy stredného veku u mužov.Najväčší počet sebaukončení je práve u mužov v strednom veku.

    <u>Strata milovaného človeka</u> - neviem odpoveď, nepátral som po výskumoch v tejto oblasti. Ale téma je to zaujímavá. Niektoré druhy vtákov s vysokými MPI (napr. labute) uzatvárajú celorživotné "manželstvá". Strata jedného z partnerov vedie k sebaukončovaciemu správaniu druhého. Prečo? Neviem. Z nejakého dôvodu to je výhodné pre ich gény v rámci populácie. Možno ak umrie jeden z partnerov, tak druhý nemá šancu sám uživiť mláďatá a vtáky takto uvolnia teritórium. Neviem. Treba pátrať na nete v oblasti etológie a pokúsiť sa identifikovať podobné dôvodu u sapientov.
    publikované: 23.02.2007 09:10 | autor: daimonion (e-mail, web, autorizovaný)
  7. Samovražedné gény nemajú šancu
    Úsilie všetko vysvetliť cez gény naozaj končí pri probléme samovraždy. Ak máme nejaké "gény" na samovraždu, tie by sa v procese výlučne prirodzeného výberu nemali šancu rozvinúť. Na rozdiel od jedincov, ktorí tieto gény nemajú, nemôže jedinec preferujúci sebaobetovanie, svoje gény ďalej replikovať.

    Ak by sa mu aj podarilo rozmnožiť ešte pred svojím sebaobetovaním, tak-či tak v celkovej populácii množstvo sebaobetujúcich génov pokleslo na rozdiel od génov egoistov. V konečnom dôsledku by sebaobetujúci jedinci museli zahynúť.

    Príťažlivosť "evolučného narativizmu" je zároveń jeho najväčšou slabinou. Človek začne rozprávať (vymýšľať si) veci, lebo mu zapadajú do schémy prirodzeného výberu, selekcie génov a tak tvorí rozprávky aj napriek tomu, že mu chýba vedecký podklad. Podľa mňa je to trúfalosť hovoriť o celkovom obraze "puzzle", keď z tisícky kúskov mám v rukách nanajvýš 10. Čo mám tým na mysli? Neviem, či mi na to zostane čas, ale pokúsim sa ukázať, že použitím "evolučného narativizmu" môžeme dôjsť aj k presne opačným vyjadreniam - pričom tých pár faktov, ktoré boli uvedené v rozprávaní, budú zahrnuté aj v presne opačnom príbehu.
    publikované: 08.12.2007 17:49 | autor: Rasťo (e-mail, web, neautorizovaný)
  8. 2 Rasťo
    Doporučil by som, ak sa vyjadruješ o genetických otázkach a o evolučnej biológii, tak by si mal o tom vedieť viac. Evolučných mechanizmov len v biológii je zatiaľ identifikovaných niekoľko desiatok, nie iba prírodný výber.
    Kedže samotná téma ma zaujíma, už dlhšie plánujem napísať o samovraždách článok. Tažťe ak chceš stay tuned. Zvolil si si pre svoju argumentáciu veľmi nevhodný príklad.
    publikované: 08.12.2007 19:47 | autor: daimonion (e-mail, web, autorizovaný)
  9. Rasťo,
    čo keby si sa napríklad na vec pozrel z pohľadu evolučných ťahov? To je môj typ. Ale nie je samovražda ako samovražda, Iné naopak môžu byť presne v záujme fitness nejakého génu. Ale to by sa muselo dokázať štandardne frekvenciou jeho výskytu. Už sú dokonca podozrenia na niektoré gény, ktoré spolupracujú na generovaní endogénnej depresie.
    Ale to ešte zďaleka nevyčerpáva možnosti výhodnosti výskytu génu samovraždy z pohľadu dokonca jeho výhodnosti v prírodnom výbere, čo naznačuje výskyt samovražedného správania sa u niektorých druhov cicavcov, napríklad aj u paviánov. Atď.
    Drž sa radšej svojej postmodernej mystiky a potľapkávajte sa po pleci s neubauerovcami a pod, a ubezpečujte sa navzájom o neuchopiteľnosti uchopiteľného.
    publikované: 08.12.2007 20:07 | autor: daimonion (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014