Daimonion vonCave

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Reality show? V poriadku.

Po nevinnom komentári na príspevok Pozitívum fenoménu Reality show som bol vyzvaný autorom, aby som ešte raz porozmýšľal nad tým, aký vplyv má sledovanie reality show na ľudí. Z úprimnej snahy vyhovieť vznikla táto úvaha.

Mnohí intelekuáli, psychológovia, sociológovia, umelci si myslia, že reality show majú na ľudí negatívny vplyv, pravda, zriedkavo špecifikujú aký. Názor, že nejaký nový fenomén je škodlivy, s neúprosnou pravidelnosťou vypláva prakticky okamžite s vynorením sa novinky. V 19. storočí s rovnakou vážnosťou ako dnes varovali intelektuáli pred zánikom klasického románu pod tlakom vzniku nového románu, ktorý odvtedy neškodne zapĺňa kníhkupectvá. Mal mať škodlivý vplyv na mládež, pretože namiesto vznešených klasických tém sa čitateľovi predostierajú nízkymi pudmi naplnené lascívnosti. Dnes romány Julesa Verna, Oscara Wildea, E.A.Poa ... atď. predkladáme deťom ako povinnú literatúru.

Dvadsiate storočie je plné podobných hrozieb. Postupne ako sa objavil jazz, potom swing, rock´n roll, Beatles, metall, disco, techno a iné hudobné generácie pop music, vynárali sa hrozby o škodlivosti tejto hudby. Medzitým, ako generácie dorastali, boli predtým odsudzované hudobné štýly amnestované. Kto si chce vypočuť ako selektívne hodnotenie skutočnosti v oblasti pop music funguje, nech si vypočuje na Slovenskom rozhlase relácie "Hudobný kalendár" a "Capuccino", pripravované a moderované Vladom Brožíkom. Podľa jeho selekcie všetko, čo bolo vytvorené v 60-tych a 70-tych rokoch je vrchol umenia a všetko, čo prišlo potom je nízke a škodlivé. Tak ako odsudzuje tých, čo v časoch jeho mladosti napádali ním milované hviezdy pop-music, tak on dnes útočí na súčasné hviezdy.

Argumenty, ktorými sa objavenie nového olamžite odsudzuje sú v prevažnej väčšine hmlisté, a to aj vtedy, keď ich vyslovujú odborníci. Veľmi často sa médiá obracajú na psychológov. Samozrejmem implicitne sa predpokladá, že psychológia je veda, a teda vedci vedia svoje tvrdenia podložiť experimentom a ustáleným teoretickým aparátom. Lenže problém je v tom, že psychológia, ako veda, prežíva hlbokú krízu. Jej teoretické modely boli spochybnené a rôzne experimenty, o ktoré sa tieto modely opierali, sa ukázali ako metodicky spochybnitľné. Dnes sa psychológia dá chápať skôr ako metafyzická disciplína, než ako vedecká, a to najmä ak na ňu uplatníme popperovské kritérium vedeckosti.

Preto ak chcem vyjadriť postoj k téme, kľúčovou sa stáva

výber metodického východiska.

O klasickú psychológiu sa oprieť nedá hlavne z toho dôvodu, že nevie vysvetliť vznik a vývoj ľudskej psychiky. Opiera sa o antropocentrický princíp. Ľudská psychika je tu niečo jedinečné, niečo, čo nemá v prírode obdobu. V podstate sa klasická psychológia opiera o kresťanskú teológiu a jej zvláštnu racionalistickú formu descartovského dualizmu duše a tela. Psyché človeka je tu vytvárané výchovou na (podľa psychologického smeru) viac-menej nezúčastnenom zvieracom tele, ktoré nanajvýš podáva nejaké zmyslové podnety. Duša je tu ako niečo uväznené v zvieracom tele. Psychické prejavy sú v podstate slobodné a môžu riadiť od zvierat zdedené telo. Pôvod týchto prejavov nie je v tele, ale v prostredí, odovzdáva sa výchovou. Hovorí sa o tzv. behaviorálnej, alebo sociálnej psychológii.

Už v čase jej panovania sa objavovali vážne trhliny nielen v teórii, ale hlavne v praxi sociálnej koncepcie. Človek sa akosi vzpieral ovplyvňovaniu prostredím. Lečebné metódy mali nízke percento úspechu. Ľudia s psychickými problémami od svojich lekárov neodchádzali a neodchádzajú skoro nikdy vyliečení, iba stabilizovaní. Kriminalita tak isto neklesá. V podstate smrteľnú ranu sociálnej psychológii priniesol objav psychofarmák. Ak nejaká chemická látka je schopná výrazne ovplyvniť osobnosť človeka, je sotva obhájiteľná predstava duše v tele. Je to tak isto, ako celé telo, výsledok vzájomného pôsobenia zdedených vlastností v selekčnom tlaku prostredia. Duša je neoddeliteľnou súčasťou tela, vlastne podľa posledných výskumou ani nie je v tele lokalizovateľná iba na mozog.

Ak teda chcem hodnotiť vplyv reality show na ľudí, neurobím dobre, ak budem vychádzať z klasickej predstavy, podľa ktorej je ľudská psychika výslednicou pôsobenia prostredia na jedinca. Nemôžem vychádzať z predstavy, že určité predkladané schémy, napríklad z obrazovky, automaticky vyvolávajú u ľudí určité správanie. Nemôžem predpokladať, že ak budem na každého človeka celý život pôsobiť určitým spôsobom, tak dosiahnem predvídateľný výsledok. Vedci už predložili dostatok dôkazov, že tomu tak nie je.

Ukazuje sa, že tak ako všetko v ľudskom organizme, aj ľudské správanie je výslednicou dlhého vývinu života na Zemi, že mnohé vzorce správania máme spoločné s inými cicavcami, najmä s primátmi. Vlastne sa dá povedať, že rozdiel medzi naším druhom Homo sapiens a inými druhmi je viac kvantitatívny, ako kvalitatívny. Ukazuje sa, že správanie sa každého jedinca je výslednicou zložitého vzájomného pôsobenia genetických vlôh jedinca a adaptácie týchto vlôh na prostredie, do ktorého sa narodí. Ukazuje sa, že človek sa narodí s určitou zásobou vrodených schém, ktoré sa v procese adaptácie (výchova) napĺňa konkrétnym obsahom.

Tento jav je spoločný pre všetky spoločenské cicavce. Schopnosť prispôsobiť sa konkrétnym podmienkam vo svorke a v konrétnom prostredí je veľmi výhodná vlastnosť, preto sa nerodíme s pevne danými reakciami hlavne na sociálne prostredie vo svorke. V procese dospievania (neoténie) si osvojujeme konkrétne kultúrne schémy tej, ktorej svorky.

Aby to bolo možné, musí mať organizmus nejaký nástroj, ktorý je pripravený konkrétne schémy adaptovať. A ten nástroj musí byť s malými odchýlkami u všetkých ľudí rovnaký, pretože musí byť vytvorený pomocou genómu človeka. Toto nie je iba vedecká predstava. Neraz počuť povzdych filozofov, umelcov, že vedecký pokrok je značný, ale človek sa stále správa ako jaskynný lovec. Naozaj, prečo by tomu malo byť inak, ak základný nástroj adaptibility na prostredie je daný genómom, a ten sa za mizerných 60 - 100 tisíc rokov nášho druhu mohol zmeniť iba veľmi málo. Na porovnanie: cicavce sú na Zemi minimálne 60 miliónov rokov, antropoidné opice minimálne 6 miliónov rokov.

Ak teda chcem hodnotiť ako prostredie (napríklad reality show) môže zmeniť správanie jedinca, musím si nájsť nejaké iné metodické východisko. Z rôznych koncepcií som si vybral koncept

percepčného rámca.

Tento koncept pochádza, myslím, od filozofa a vedca na poli umelej inteligencie a iných kognitívnych vied Daniela Dennetta. Používajú sa aj iné, napríklad kognitívny rámec. Mne však viac vyhovuje percepčný rámec, pretože sa neobmedzuje iba na abstraktné vzťahovanie sa ku skutočnosti, nie je teda antropocentrický.

Koncepcia percepčného rámca predpokladá, že akýkoľvek objekt sa nejakým spôsobom vzťahuje k svojmu prostrediu a vlastne k celému bytiu. Percepcia je vnímanie. Od fyzikálnej častice po metakultúrne celky, akými je napríklad ľudstvo, všetko nejakým spôsobom "vníma" celok bytia. Koncepcia percepčného rámca predpokladá, že čím je perceptujúci objekt vnútorne komplexnejší, tým komplexnejšia je aj samotná percepcia, samotné vnímanie bytia. Popis vnímania prostredia elektrónom sa dá ešte pomerne ľahko popísať sústavou diferenciálnych rovníc. Popis vnímania prostredia psom, alebo človekom už vydá na slušnú knižnicu a vlastne to stále ešte nedokážeme. Koncepcia percepčného rámca nevyčleňuje vnímajúci objekt z vnímaného prostredia, ale práve naopak, vnímajúci objekt je výslednicou prostredia. Model, prostredia, ktorý si vnímajúci objekt vytvára, je teda tak isto výslednicou celku bytia.

Percepčný rámec je akýsi priestor zložitosti bytia, ktorý dokáže vnímajúci objekt obsiahnuť. Tento priestor je možné vymedziť jednak kvalitatívne, teda na akých reláciách prostredia sa vnímajúci objekt podieľa, ale aj kvantitatívne, teda do akej miery objekt tieto relácie zvnútorňuje. Toto je veľmi výhodné pre kognitívny vedecký výskum. Dajú sa totiž koncipovať experimenty, v ktorých sa skúma schopnosť jedinca v nejakej vybranej kvalite (napríklad v schopnosti akceptovať abstraktné umenie, alebo spoločenskú inakosť) a táto kvalita sa kvantifikuje do nejakej merateľnej stupnice.

Výskumov, založených na takejto myšlienkovej koncepcii, bolo už viacero. Nielenže potvrdzujú to, že každý jedinec je schopný akceptovať prostredie v určitom rámci, že štatisticky väčšina jedincov (70%) spádá do približne rovnakých percepčných rámcov, čo sa dá dobre popísať pomocou Gauss-Laplaceovej normálnej distribúcie pravdepodobnosti, ale hlavne to, že ľudia sú schopní prekročiť svoje percepčné rámce v priemere od 5% - 10%. Inými slovami: jedinca môžno zmeniť výchovou v priemere od 5% - 10%. Tomuto číslu zodpovedajú aj výskumy vplyvov prostredia na správanie sa oddelene žijúcich jednovaječných dvojčiat.

Zdá sa, že každý jedinec sa rodí s určitými sociálnymi preddispozíciami, ktoré mu pripravil jeho genotyp. Niačo ako základná kostra domu, ktorej interiér sa prispôsobí v období neoténie konkrétnym podmienkam v spoločnosti. Každý má tú základnú kostru v niečom odlišnú, pretože každý má v niečom odlišný genotyp. To vysvetľuje napríklad skutočnosť, že ľudia so sociálne patologickým správaním sa rodia do sociálne rôznych prostredí. Ich sociopatia nadobúda konkrétne formy práve pod vplyvom prostredia, ale základné smerovanie jedinca ku sociálne patologickému správaniu je vrodené.

Vedci odhadujú, že na výslednom správaní má genetická výbava podiel 60%-80%. Je teda zrejmé, že percepčný rámec každého jedinca je tiež kvantitatívne (ale aj kvalitatívne) predurčený vrodeným rozsahom 60%-80%. To značí jednak, že nech robíme čokoľvek, neurobíme z každého jedinca génia, zároveň to ale má obrovský stabilizačný význam pre ľudstvo ako celok. 60%-80% jedincov je približne rovnakých a teda ľudstvo ako celok má stabilný charakter. Ľudia, ktorí vybočujú z bežného percepčného rámca sú v menšine. Ak by tomu bolo naopak, tak by sotva bolo možné udržiavať vo vzájomnom kooperatívnom súlade výnimočné potreby. Ako príklad si uveďme spoločnosť, v ktorej by bol každý asociálny. Práve takéto formy percepcie boli tlakom prirodzeného výberu vylučované z možných usporiadaní cicavčích sociét.

Ak teda budeme vychádzať z takto stanoveného definičného rámca, ľahko pochopíme

prečo je reality show taká populárna,

ale napríklad intelektuálsky ladenú reláciu STV Pod lampou pozerá oveľa menej divákov. Bude to zrejme preto, že reality show spoľahlivo zapadá do väčšinového percepčného rámca. Ak si pozrieme sledovanosť VyVolených a Big Brother, ktoré si delia divákov v hlavnom vysielacom čase, vidíme, že dosahuje skoro 60 %, čo opäť korešponduje s uvednými výskumami. Ak použime pojem percepčného rámca, tak môžeme povedať, že reality show sotva vybočuje z percepčného rámca priemerného diváka. Možno preto povedať, že relácia, ktorá pôsobí v rámci percepčného rámca priemerného človeka nemôže mať naň nejaký významný modifikačný charakter. Skrátka nemá naň ani negatívny, ale ani pozitívny účinok, nech už za pozitívum, alebo negatívum považujeme čokoľvek.

Napokon televízne stanice, ktoré závisia od výšky sledovanosti ani nemôžu vyberať programy, ktoré vybočujú z priemerného percepčného rámca, práve naopak, ich úspech je založený na tom, ako dokážu tento rámec odhadnúť, a vyplniť ho atraktívnym obsahom. Nemôžu vlastne robiť nič iné, ako vzbudiť zdanie, že prinášajú niečo šokujúco nové, pričom prinesú iba tie isté staré schémy. A celý showbusines už stáročia nerobí nič iné. Nie je preto bez zaujímavosti pozrieť sa,

čo sa skrýva za zdanlivo šokujúcou novotou reality show.

Ľudia mali odpradávna radi príbehy. Vlastne najstaršie správy, aké sa nám zachovali v podobe mýtov sú príbehy. Epos o Gilgameshovi, Illias a Odysea, Biblia, dokonca nákrsy na stenách neolitických jaskýň sú príbehy. Príbeh je konzervovaná skúsenosť, ktorú možno odovzdať ďalšej a ďalšej generácii. Schopnosť odovzdať skúsenosť v konzervovanej forme je obrovská evolučná prednosť, a domnievam sa, že bola hybnou silou vývoja jazyka, zároveň to bola výhoda, ktorá umožnila ľuďom úspešné rozšírenie po celej planéte.

To že máme vrodené dispozície pre jazyk už bolo viac ráz dokázané. Je zrejmé, že schopnosť odovzdávať prostredníctvom jazyka konzervované príbehy je základným konštruktorom percepčného rámca človeka. Kedže vznik jazyka je spojený s úplne iným kultúrnym prostredím, ako je dnes, dá sa predpokladať, že bude existovať akýsi základný príbeh, prapríbeh, kvôli ktorému jazyk vôbec vznikol. Ak tomu tak je, iste ho nájdeme aj v najobľúbenejších komunikačných schémach.

Romány, poviedky, novely a iné literárne útvary sú najobľúbenejšie, ak vyprávajú príbehy. Darmo sa hnevajú umelci, Da Vinciho kód bude vždy príťažlivejší ako napríklad Burrroughsov Nahý Obed

Čitateľ sa musí vedieť stotožniť s príbehom, preto ak existuje priemerný čitateľ s priemerným percepčným rámcom, aj priemerný príbeh musí byť stále ten istý. A skutočne, ak porovnáme obsah mýtov a legiend s dnešnými kasovými akčnými thrillermi, alebo sci-fi filmami, či romantickými drámami - vidíme stále tie isté schémy, tie isté príbehy, len v dobových kostýmoch.

Príbeh, ktorý zapadá do priemerného percepčného rámca, musí byť jednoduchý, prijímateľ musí byť schopný obsah a formu príbehu pochopiť v rámci svojej bežnej skúsenosti, musí byť schopný sa s hrdinami príbehu stotožniť. Príbeh musí vedieť plniť prastarú potrebu: odovzdať skúsenosť riešenia nejakej situácie. Náš predchodca lovec mamutov porozprával pri ohni príbeh o tom, ako sa mu podarilo oklamať tigra šablozubého. Súčasný divák si s rád pozrie film o tom, ako šikovnou lúpežou príde k veľkému majetku a nič sa mu nestane.

Sú v niečom reality show iné? Snáď len v tom, že príbeh nie je vykonštruovaný, ale deje sa v priamom prenose. A o čom je ten príbeh? O úspechu, závisti, nenávisti, hrdinoch, šikovnosti, sexe, láske, koristi (prepáčte - peniazoch)... Skrátka o tom istom, ako sú mýty, legendy, väčšina literatúry, divadla, baletu, výtvarného umenia. Nová je iba forma, no a tá je špecificky televízna. V podstate je to televízii najvlastnejšia forma, určite bližšia ako film, ktorý je skôr vizualizovanou literatúrou, alebo divadlom.

Skúsme si predstaviť iný príbeh v reality show. Napríklad v priamom prenose každý deň pohľad na výrobnú linku automobilky. Som si istý, že výrobná činnosť je niečo, čo absolútne postráda prvky prapríbehu. Sledovanosť by bola určite skoro nulová.

Záver

V tejto práci som sa pokúsil dokázať, že obavy z fenoménu reality show sú neopodstatnené, že tento jav vo svojom jadre neprináša nič nové, ba práve naopak, úzkostlivo presne vypĺňa staré percepčné rámce, a teda nemôže byť nijako škodlivy pre jeho divákov.


Spoločnosť | stály odkaz

Komentáre

  1. tak
    Alebo inymi slovami:
    - priemerny clovek je voyer a reality show su site na mieru jeho potrebam
    - kazdy a teda aj priemerny clovek denno-denne sa rozhoduje medzi A a B a reality show mu prinasa takuto volbu
    - priemerny clovek sleduje TV viac, ako keby prevadzal ine zaujmove cinnosti (napr. citanie knih) a ak mu kazda TV ponuka v najviac sledovanom case reality show, neostava mu nic ine iba si jednu z nich vybrat
    - atd.
    publikované: 12.11.2005 17:20 | autor: humusak (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Keďže to bolo adresované vlastne mne...
     Na začiatok by bolo celkom správne ak napíšem link na článok, ktorým som Daimonion-a vlastne vyprvokoval na napísanie tejto štúdie. Čiže skôr vtipne mienený počin http://gnaag.blog.sk/detail-pozitivum-fenomenu-reality-show.html spôsobil tento ohromný výlev téz. Preto pôjdem postupne<br /><br /> To, že umelci ako E.A. Poe, J. Verne a O.Wilde sa v literatúre doposiaľ nepreberajú (i keď ja by som ich tam veľmi rád zaradil) a už vonkoncom sa od nich nečíta tzv. "povinné čítanie". Ďalej spomínané hudobné prúdy síce ponúkli kvalitnú hudbu, ale mnohé (nie všetky) mali negatívny charakter na spoločnosť (zväčšia ľahko ovplyvniteľné mladšie generácie). Nechcem menovať všetky, spomeniem iba vypuknutie drogovej mánie v 60.-70. rokoch (Beatles/metal/disco), alebo neviazaný sex produkujúci pohlavné choroby (najmä súčasný pop).<br /><br /> K tomu ovplyvňovaniu mysle psychofarmákmi len toľko, že väčšina týchto "liečív" ovplyvňuje konanie/myslenie ľudí dočasne, čo je spôsobené vplyvom na nervovú sústavu, čo môže zapríčiniť zmenu správania daného jedinca. Súhlasím, že dnešná psychológia je ešte len na začiatku, a preto sa pokúša pôsobiť na mozog človeka, ale nie na to, čo je základom pre ľudské konanie...<br /><br /> S percepčným rámcom v podstate súhlasím, a aj preto si myslím, že by nebolo zlé ho trošku zjednodušene povedať asi takto:<ul><li>Každý človek sa rodí s určitými preddispozíciami, ktoré je možné zmeniť približne o 5-10% v závislosti od daného jedinca</li></ul> Nemôžem však súhlasiť s tvrdením, že 60-80% ľudí je v podstate rovnakých, pretože to vyzerá, že toto tvrdenie vôbec z tejto teórie nevyplýva, veď ak vrodená časť ľudskej psychiky tvorí 60-80% psychiky celkovej, to neznamená (podľa žiadneho matematického, či iného vzťahu), že presne také isté percento ľudí je viac-menej rovnakých.<br /><br /> Populárnosť RS... tu by som sa pozastavil nad hrubo vytlačeným výrokom, s ktorým nemôžem vonkoncom súhlasiť. Pripadá mi totiž ako nesprávna dedukcia, že pretože je človek schopný sexu, tak je ho nútený praktizovať. Ak si zoberieme, to, že priemerný televízny človek nemá v danom čase vlastne inú alternatívu, tak bol nútený sa prispôsobiť, čím vlastne zmenil svojich 5-10%, ktoré mal na zmenu k dispozícii<br /><br /> Na záver by som povedal, že poslednú časť ste začali celkom dobre, ale potom sa to zvrhlo na to, že reality show je vlstne tiež príbeh, s čím nemôžem súhlasiť, lebo v celom tom kolotoči ide len o jednu jedinú vec (i keď si to mnohí nechcú pripustiť a skrývajú to všetko za nové skúsenosti), ide o výhru, nech už je to auto, peniaze, kvázisláva... Čiže reality show je o komerčnosti, pričom výhercom je hlavne TV, tvorca formátu, moderátori (a okrajovo) aj výherca. V tejto "súťaži" sa porazenými stávajú ostatní súťažiaci, ktorí prišli o určitú časť svojho života a taktiež aj diváci, ktorí nedostali nič, boli len celý šas napchávaní odpadom, ktorý sa v "civilizovaných" západných krajinách už prestal vysielať, lebo diváci nechápali, prečo by to mali sledovať.<br /><br /> Nakoniec sa ľudia naučia len pretvarovať pre zisk, ktorý ich možno niekde čaká. Celá táto show je vlastne len ukážka toho, ako dokážu ľudia niekomu liezť do zadnej časti tela, lebo im práve on dokáže zabezpečiť úspech.<br /><br /> P.S. Prepáčte za dlhý komentár, ale chcel som to urobiť dôkladne, aby nevznikali nezrovnalosti, ktoré by viedli k podobnému flamu, aký prebehol pred istým časom na tému smrti Brežneva...
    publikované: 12.11.2005 20:34 | autor: Gnaag (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. blogovanie
    je tiez reality show
    publikované: 12.11.2005 20:50 | autor: gx (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Viac ako reality show mi vadia soup operas
    Ako vzdy i tento-krat je esej napisana velmi komplexne a mne osobne sa tento pristup paci. Zaberie to urcite vela casu a ja si vazim, ze na blog.sk je toto publikovane. Ale to len pochvala na uvod.

    Suhlasim, ze reality show nemaju vo velkej miere moznost zmenit populaciu, ktora ich sluduje. Nie je v nich nic viac, co by uz na televiznej obrazovke nebolo. Dokonca je jasne, ze je to len cast toho, co sa na obrazovke bezne zobrazuje. Kedze televizia podlieha regulacii zo strany statu, tak by to ani nemohlo byt inak.

    Mne osobne viac vadia skonstruovane pribehy nekonecnych latinsko-americkych serialov. Videl som par-krat iba torzo nejakeho dielu, ale vzdy to bolo o tom istom. Prehnane emocie a velmi silne intriky. Toto mi pride omnoho "skodlivejsie", lebo i ked by som sa stotoznil s moznostou ovplyvnovania 5 az 10%, tak toto vytvara pocit, ze intriky su beznou dennodennou praxou na kazdom kroku. Mozno som blahovy idealista, ale chcem verit, ze tomu tak nie je. Tymto samozrejme netvrdim, ze taketo niec neexistuje, ale intenzita s akou sa v tych serialoch pracuje je podla mojho nazoru znacne prehnana. Vzhladom na fakt, ze sa tieto serialy objavuju na obrazovke kazdodenne, tak i tlak, ktory v tomto duchu vytvaraju je pomerne intenzivny. Intriky sa tak stavaju pre ich divakou dennou sucastou, co by v beznom zivote bez ich sledovania pravdepodobne nebolo....
    publikované: 12.11.2005 21:00 | autor: wa (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. ...
    V takom istom duchu ako telenovely pracuje aj reality show, ktoré vlastne s realitou nemá absolútne nič spoločné (okrem toho, že ide o peniaze). Taktiež prehnane ponúka niektoré aspekty života, ktoré sa síce v realite vyskytujú, ale nie v takej miere. Pokračovať to bude až kým sa to pôsobením týchto relácii na ľudí nevyrovná natoľko, že to za realitu budeme považovať. Vtedy, ale určite príde niečo iné, pretože ľudia sa na realitu pozerajú dosť neradi...
    publikované: 12.11.2005 21:19 | autor: Gnaag (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. 2 Gnaag
    dovolim si nesuhlasit. Reality show sa stale vysielaju a ich popularita sa meni podla sposobu ozivenia. Prave v tejto chvili bezi nekonecna seria BigBrother v nemecku. Bol som osobne v Koline a videl som dom na vlastne oci (pripravoval som cesku verziu BB a boli sme sa pozriet, ako to robia inde). Predosla verzia bola na jeden rok. Tato je nekonecna. Z jednej rezie ju vysielaju 3 televizie. Jedna vysiela nieco podobne, ako bezi u nas, dalsia sa specializuje len na eroticke pribehy a bezi i samostatny kanal, kde to bezi 24 hodin nonstop. Myslim, ze Nemecko mozeme povazovat za vyspelu zapadnu krajinu. Len na okraj, v Holandsku sa pred par dnami riesilo, ci budu vysielat porod v dome BB v priamom prenose, alebo nie. Nakoniec ho nevysielali.

    A o pribeh ide rozhodne. Ved to, ze na konci je nejaky ciel, vyhra, je vlastne len zapletka pribehu. Nehladiac na to, ze je to lakadlo, preco sa stat "hercom", tak to co sa pocas zivota v dome odohrava je rozhodne pribeh ludi, ktory su vystaveny urcitym uloham a v neposlednom rade psychyckemu tlaku. Jednak zo samotneho faktu, ze su pod neustalym dohladom kamier, ale i toho, ze na zaklade ich chovania rozhodnu divaci, ci vyhraju alebo nie. Preto musia korigovat svoje reakcie, aby dosiahli ciel - vyhru. Otazka je, aku strategiu zvolia a ako sa jej budu drzat pod vplyvom emocii, ktore v hranicnych situaciach rozhodne budu hrat velku rolu.

    Tiez si dovolim nesuhlasit, ze by nic neziskali. Je to skusenost, ktoru inde nemas snacu ziskat. Uz len to by bol zisk (netvrdim, ze to musi byt nutne pozitivna skusenost). A divaci, ak by nechceli, tak sa na to divat nemusia. Oni sa totiz vobec nemusia nutne divat na televiziu. Je to ich slobodna volba. Navyse sa im podla prieskumov sledovanosti i paci.
    publikované: 13.11.2005 03:19 | autor: wa (e-mail, web, neautorizovaný)
  7. vonCave
    neviem ci v psychologii neotenia znamena nieco ine, ale v biologii ma iny vyznam ako pises. neznamena dospelost, ale jav kedy dochadza k rozmnozovaniu este nedospelych, larvalnych stadii urciteho zivocisneho druhu. predpoklada sa ze takymto sposobom vznikali pocas evolucie nove druhy.

    mohol by si prosim ta vysvetlit ako si vyvodil z tvrdenia "na výslednom správaní má genetická výbava podiel 60%-80%" zaver ze "60%-80% jedincov je približne rovnakých"? tato dedukcia je nespravna a nelogicka. tych 60-80% percent nepredstavuje u kazdeho rovnaky subor genov. inak povedane, moje geny determinujuce moju povahu na 60% mozu byt (a su) uplne ine ako tvoje. a davat to vsetko do suvislosti so sledovanostou reality shows mi pripada ako demagogia. tych 60% pokial viem neodraza pomer divakov nejakeho programu z celej populacie, ale len z tych ktori v danom case sledovali tv. cize tato informacia nijako nepodporuje (mylne) tvrdenie ze 60% ludi je zhruba rovnakych a uz vobec nie povodne vysledky vyskumu.
    prilis mnoho tvojich dedukcii je chybnych

    ak by som suhlasil s tvojim tvrdenim, ze sledovanie reality shows nevybocuje z percepcneho ramca bezneho cloveka, potom sa pytam, ako vies ze to spada prave do tych 60-80% geneticky danych vlastnosti. ako vies, ze nachylnost sledovat taketo programy nepatri prave medzi tie ostatne vlastnosti, ktore nemaju zaklad v genoch ale v prostredi, resp. vychove. lebo ak by to tak bolo, potom nemozes tvrdit ze je to pre cloveka prirodzene a teda neskodlive.

    ja si myslim ze fenomen reality shows patri prave medzi tu cast spravania, ktoru nas naucila spolocnost. ano, na 80% percent sme definovany genmi, ale prave preto by mal clovek ten zvysok "zaplnit" co najkvalitnejsie. a reality shows tuto kvalitu neponukaju.
    publikované: 13.11.2005 05:20 | autor: lamb (e-mail, web, neautorizovaný)
  8. oprava
    v prvom odstavci druhy riadok namiesto "dospelost" malo byt "dospievanie". na mojej poznamke sa tym ale nic nemeni
    publikované: 13.11.2005 05:31 | autor: lamb (e-mail, web, neautorizovaný)
  9. Čiže...
    2 wa... To, že Holandsko a Nemecko sú tzv. vyspelé západné krajiny neznamená, že Slováci sa po nich musia opičiť a pokúšať sa ich vo všetkých smeroch napodobňovať. Nebudeme predsa len preto, že USA je kvázi najvyspelejšia krajina na svete útočiť na štáty blízkeho východu, už len preto, lebo naša mentalita je iná a zároveň aj z dôvodu, že na to sme veľmi malá krajina.
    Príbeh?... to čo si poísal nie je príbeh, ale tvrdý komerčný boj o hlasy zmanipulovaných unudených divákov, ktorí kvôli kríze holiwoodu hľadajú alternatívy, pričom TV trafili presne do čierneho a začali vysielať niečo, nad čím nie je divák nútený rozmýšľať. Od neho sa čaká len konzumovanie nastoleného a platenie peňazí (SMS) tým, ktorí sú na vrchole pyramídy (tam určite nie sú súťažiaci)
    publikované: 13.11.2005 14:46 | autor: Gnaag (e-mail, web, neautorizovaný)
  10. 2 Gnaag
    Nejde o ziadne opicenie sa, ide iba a predovsetkym o peniaze. VyVoleny alebo BigBrother su licencovany relacie. Navyse ani jedna z nich nema svoj povod v zamori. Majitelom licencie BigBrother je spolocnost Endemol, jej korene su prave v spominanom Holandsku. Na druhu stranu VyVoleny (v originake Való Világ) maju povod v Madarsku a je jasne, ze sa inspirovali prave BigBrother (za co mimichodom na nich Endemol podal trestne oznameni). Takze ziaden Hollywood, ale nasa stara dobra Europa je koliskou tejto dekadentnej zabavy. Mozno i preto ma Europa v ociach americanou takyto obraz (to bol vtip).

    To, ze ide o biznis este neznamena, ze tam pribeh nie je. Ak pojdes do kina, na akykolek film, taktiez ide o biznis a nepochybujem o tom, ze budes so mnou suhlasit, ze vo filmoch o pribeh ide.

    Popisem to polopatisticky: Reality show BigBrother je pribehom ludi uzavretych na malej ploche pod stalym dohladom kamier, nutenych plnit rozne ulohy s cielom vyhrat znacnu sumu penazi. Je na tom nieco nezrozumitelne?

    Ak sa Ti tento pribeh zda plytky, ok, nic proti tomuto nazoru, ale neberie to nic z faktu, ze to pribeh je.
    publikované: 13.11.2005 16:06 | autor: wa (e-mail, web, neautorizovaný)
  11. 2 wa
    Odporúčal by som ti tento link http://en.wikipedia.org/wiki/Story , kde sa dozvieš, čo slovo príbeh znamená (predpokladám, že ovládaš angličtinu)<br /><br />Nepovedal som, že RS prišlo z holllywoodu, ale, že z dôvodu, že hollywood zažíva tvorivú krízu, čo znižuje sledovanosť aj TV, tak ľudia od televízii vymysleli niečo, čo prináša ľuďom zábavu, ktorá ich nestojí žiadne mentálne úsilie
    publikované: 13.11.2005 16:33 | autor: Gnaag (e-mail, web, neautorizovaný)
  12. reakcia k psychofarmakam a trosku k RS
    2DVC:
    Tvrdenie: "Ak nejaká chemická látka je schopná výrazne ovplyvniť osobnosť človeka, je sotva obhájiteľná predstava duše v tele.", je zavadzajuce a demagogicke.

    1. Ak existuje duchovny svet a materialny, jednoznacne musia byt vo vzajomnej interakcii. To znamena, ze rovnako, ako ma ovplyvnuje moje socialne okolie, ktore je fyzickeho razenia a formuje moju osobnost, mozu aj ostatne zlozky fyzicna ovplyvnovat moje vedomie a teda aj moj duchovny svet cize moju dusu. Napr. spominane psychofarmaka.

    2. Mimo to psychologia je nauka o dusevne, resp. dusi. Popieranie duse samotnou psychologiou by teda znamenalo popieranie psychologie samej sebou.

    Popieranie duse, spomenute v tomto clanku, mi pripomina popieranie existencie mimozemstanov v inom clanku, ktory bol tento tyzden odpublikovany na blogu. Ucelovo vybrane niektore argumenty PRE, bez nejakeho podstatneho dokazu - je to autorov nazor? je autorova hypoteza? je to prevzany nazor autorom? Samozrejme vety v tomto podani sa tvaria ako keby mali vyznam, ako keby boli pravdive. Presne rovnako by v podani teologa odznel opacny dokaz, ze dusa existuje - hypoteticky, zavadzajuco.

    Ak si mam medzi nimi vybrat, tak si volim radsej tretiu cestu - Sokratovu: "Viem, ze nic neviem."

    A teda, nikdy u tychto tazko dokazatelnych veci nebudem tvrdit, ze ta alebo ona hypoteza je pravdou, castokrat sa totiz v historii ludstva dlhorocne "udajne" pravdive hypotezy vyvratili, zdokonalili, pripadne ich nahradili ine, tiez "pravdive" a tie tiez ktosi neskor vyvratil. Spomenme si hoci len geocentrizmus, po nom nasledujuci heliocentrizmus, ktory bol tiez nakoniec tiez nahradeny inou teoriou a ta dalsou a do dnes to stale nie je 100% uzavreta zalezitost.

    2WA a GNAAG:
    V niektorych veciach sa priklonim k jednemu a v inych k druhemu:

    1. Ako clovek baziaci po intelektualnej zabave nevidim ziaden rozdiel medzi reality show a latinsko-americkou telenovelou. Pokial nie som psycholog a nezaujima ma konanie ludi v malych skupinach, v uzavretom priestore, alebo som intelektual, ako to tu v uvode spominal myslim humusak, voyerista, tak reality show rovnako ako telenovela pre mna predstavuje zbytocne premarneny cas, ktory mozem venovat napr. studovaniu teorie relativity. :)

    2. Gnaag uvedom si, ze reality show nie je iba Big Brother, resp. Vyvoleni, ale kopec dalsich podobnych relacii, pricom si kazda ukroji z kolaca TV divakov a urcite aj z ich intelektualnej casti. Spomenme si na pociatky Superstar a kritiku vedenia STV. Existuju zamerovo uplne ine reality show, urcene pre rozne skupiny divakov. Da sa teda povedat, ze reality show je podobne ako telenovela alebo inscenacia jeden z televiznych zanrov, nic viac, nic menej.

    Kazde obdobie ludskej spolocnosti je popredkavane obdobiami modnosti, ktore sa casto striedaju a na tieto modne femomeny sa casto uplne zabudne. Teda aktualne je moda sledovania reality show. Casom sa ich ludia prezeru a TV budu musiet prist z niecim novym. Show must go on.

    A zasa v dalsej veci dam wa, je to Europa, ktora reality show castokrat v svojej historii povysila na uroven verejnej zabavy, aj ked islo o ludske zivoty - to pravo rozhodovat mali napriklad obyvatelia v starovekom Rime pri gladiatorskych zapasoch ci pri krestanskych jatkach. Rovnako prebiehala RS aj pri upalovani carodejnic a kacirov pri verejnych procesoch katolickej cirvy. To co teraz pozname pod pojmom RS je to v principe to iste iba upravene na aktualne socialne prostredie - na sucasnu etiku spolocnosti.
    publikované: 13.11.2005 18:09 | autor: dmiba (e-mail, web, neautorizovaný)
  13. Snažil som sa...
     ...o RS hovoriť všeobecne, ale asi mi niekde niečo uniklo. Tak sa ospravedlňujem, no ako som písal v článku, ktorý to vyvolal: <br /><cite title="Citácia http://gnaag.blog.sk"> "P.S. Z dôvodu, že som si niektoré fakty neoveroval (nikdy som nepozeral nijakú reality show viac ako 3 minúty v kuse) sa musím ospravedlniť všetkým, ktorých som sa v tomto článku z nevedomosti alebo z neopatrnosti dotkol."</cite> <br /><br /> Gladiátorské zápasy a upaľovnie čarodejníc, to bolo naozaj pekné a trefné prirovnanie.
    publikované: 13.11.2005 20:08 | autor: Gnaag (e-mail, web, neautorizovaný)
  14. 2 Gnaag
    Jan Ziska z Trocnova povedal: "Nepriatela najlepsie spoznas v boji."
    Takze skus si pozriet niektoru reality show dlhsie, aby si mohol objektivne posudzovat, co tam je ok a co nie.
    publikované: 16.11.2005 23:06 | autor: dmiba (e-mail, web, neautorizovaný)
  15. Odkaz pew manžela
    Ťažký mám s Tebou život, muž môj! Ani Reality show si pri Tebe nemôžem pozrieť. Ale aj tak Ťa ľúbim. Cmuk
    publikované: 17.11.2005 18:49 | autor: Ubka (e-mail, web, neautorizovaný)
  16. Odkazy mojim čitateľom
    V prvom rade sa musím ospravedlniť, za pomerne oneskorené odpovede. Nuž práca, práca... a termíny.
    <OL>
    <LI>Pre mňa bola najnepríjemnejšia poznámka o neoténii, pretpže sám nemám rád, keď sa s pojmami zaobchádza bez ich znalostí. Niekde mi niekto pojem neoténie vysvetlil a určite to bolo v súvislosti s evolučnou psychológiou. Malér je v tom, že v knihách, ktoré mám doma, to neviem nájsť.
    Výklad, ktorý napísal lamb som nepoznal, teda vďaka zaň. Nuž, keď už som nevedel kam z konopí ostala mi stará donrá Wikipedia. A tam je niekoľko výkladov a ten, ktorý som ja napísal, je presnejšie, a teda správnejšie, napísaný ako: <i>pretrvávanie juvenilných vlastností jedinca aj cez pohlavnú zrelosť.</i> No a táto vlastnosť je u nášho druhu extrémne dlhá a myslím si, že sa stále predlžuje. Veď ak si vezmeme z evolučnej psychológie pojem <i>vyťažovania rodičov</i>, tak v podstate pohlavná zrelosť človeka nastáva v priemere niekedy medzi 12-14 rokom života, ale vyťažovanie rodičov v západnej kultúre neraz trvá do 24-30 rokov, často aj dlhšie. Takže sorry, chyba v použitom pojme, ale nie v podstate veci článku.
    </LI>
    <LI>Ako autora článku ma mrzí, že viacero čitateľov neviem odkiaľ vzalo, že som z tvrdenia o 60-80% genetickej predurčenosti jedinca vyvodil rovnakú predurčenosť celého ľudstva. Nuž ja som to neurobil, ale zrejme som vec napísal tak nešikovne, že tento záver vyplynul z kontextu. Nuž tvrdenie o 60-80% percepčnom rámci celých kultúrnych celkov vyplýva z mnohých výskumov psychológov, prieskumov verejnej mienky, marketingových prieskumov a podobne. Ja čítam týždenne priemerne okolo troch rôznych odborných článkov, ale aj rôzne štatistiky a výsledky prieskumov, je to taký môj koníček a záver som napísal v tomto článku. Schválne si to skúste sami. Vždy nájdete určitý väčšinový názor, to je predsa jasné, ale zaujímavé na tom je, že ak si tieto názory dáte do vzájomnej súvislosti, zistíte, že sa dá vypozorovať určitý základný percepčný rámec, ktorý platí pre väčšinu ľudí na svete, a to bez ohľadu na kultúru.
    Či je to dané geneticky, alebo memeticky je z pohľadu môjho článku irelevantné. Ja skrátka predpokladám, že je to tak. A mimochodom, asi by sa to dalo aj matematicky vyvodiť, ale na to už ozaj nemám čas, ani chuť. Napokon ja nie som vedec, len obyčajný intelektuál, ktorý rád číta vedecké práce.
    </LI>
    <LI>Rád by som sa ešte vrátil k samotnej 40-80% genetickej danosti. Prečo vôbec píšem toto číslo. Nuž pretože v tomto rozsahu sa dnes pohybujú neraz vášnivé spory genetikov, evolučných genetikov, evolučných psychológov a kadekoho iného.
    Nejde o maličkosť, najmä v našom kultúrnom kontexte, kde z kresťanskej tradície vyplýva slobodná voľba človeka medzi "dobrom" a "zlom". Lenže prax je s takouto predstavou v rozpore. V USA už jeden vrah vyhral revidovaný proces, pretože jeho matka preukázala genetické predispozície adoptovaného syna na asociálne správanie. Všade existuje napríklad trestný poriadok, ktorý páchateľa trestného činu odsudzuje na trest, ktorý má mať nápravný účinok. Lenže potom ako vysvetliť vysokú recidívitu, ktorá sa navyše nemení, bez ohľadu na sociálne a iné opatrenia spoločnosti? Napríklad podiel recidivistov na celkovo obžalovaných osobách na Slovensku sa pohybuje v rozsahu od 39,7% v Bratislavskom kraji po 45,33% v Banskobystrickom kraji.</LI>
    <LI>Ďalšia vec - gény. Lamb nemáš pravdu, gény majú ľudia všetci prakticky tie isté. Líšime sa v alelách týchto génov. No a alely sa nemôžu líšiť nejak výrazne, pretože potom sa zmenia na iný gén. Budú kódovať inú bielkovinu. Alely sa líšia jednak v kodónoch, ale často aj vvo frekvenciu kodónov v géne. No a tieto rozdiely tiež nemôu by bohvieako veľké, pretož síce k´dujú ten istý peptid, ale ten je schopný správne fungovať len v určitom rozsahu svojich bází. Napríklad znak kódovaný povedzme sekvenciou TCCGAAG, ktorá sa opakuje v rozmedzí 100-150 krát nakóduje funkčnú bielkovinu, ale v iných rozmedziach už funkčnosť bieloviny klesá k nule. Existuje teda už na molekulárnej úrovni akési rozpätie, v akom môže DNA generovať znaky na základe alel toho istého génu. Dalšie výrazné zúženie variánt vzniká vo vzájomnej väzba bilkovín do zložitejších štruktúr, napríklad bunkovej membrány. Pokiaľ je takáto štruktúra zložená z viacerých bielkovín, ktoré musia úzko spolupracovať, tak varianty (alely) sú ešte zúženejšie.</LI>
    <LI>Ešte raz lamb. Nuž napísal si svoj názor a bez ohľadu na to, či mám ja pravdu, alebo nie, zaujímalo by ma na základe akých správnych dedukcií, si ten názor formuloval? Nejako nechápem napríklad, prečo 40% divákov pozerá reality show, keď v tom istom čase si mohli pozrieť podľa tvojho percepčného rámca kvalitné programy, jednak na celoterestriálnej STV2, ale aj dobre rozšírenom Spektre? A vlastne vysvetli, prečo podľa teba si ten divák radšuj sadne k fuj reality show, a nepovie si, že fuj, to je nekvalitné. Prečo si radšej vyberie nekvalitu pred kvalitou. Možno, že môj názor nie je správny, áno, ochotne pripustím, že môžem nesprávne dedukovať, ale prosím ťa, ukáž mi v čom je správnejšia dedukcia záveru tvojho komentára? Pretože čisto formálne: iba negáciou mojich tvrdení nijako nedôjdeš k platnosti záveru tvojho komentára. Odhliadnuc od toho, že na viacerých miestach mi vkladáš do úst to, čo som nikde nenapísal, čo je žiaľ chyba mnohých diskutujúcich. Napríklad, kde som povedal, že citujem: <i>tych 60% pokial viem neodraza pomer divakov nejakeho programu z celej populacie, ale len z tych ktori v danom case sledovali tv. cize tato informacia nijako nepodporuje (mylne) tvrdenie ze 60% ludi je zhruba rovnakych</i>? Krituzuješ iba svoju interpretáciu môjho textu. </LI>
    </OL>
    No a čo sa týka ostatných komentárov - ďakujem za ne,zväčša ide o vlastné názory, ktoré rešpektujem.
    Zvlášť by som chcel zareagovať na nášho admina wa, ktorému by som na oplátku chcel poďakovať za starostlivosť o tento blog. Pracujem v podobnej oblasti, a viem, že adminovi sa poďakovania dostane zriedka, skôr kritiky za nedostatky.
    publikované: 18.11.2005 13:17 | autor: Daimonion vonCave (e-mail, web, neautorizovaný)
  17. Znova reagujem...
     ...hlavne na reakciu Daimoniona, preto aj ja v bodoch:<ol><li>Toto preskočím, pretože význam slova neoténia nepoznám.</li><li>Keďže neviete odkiaľ, tak Vás budem citovať <ul><li><cite>60%-80% jedincov je približne rovnakých</cite></li><li> že štatisticky väčšina jedincov (70%) spádá do približne rovnakých percepčných rámcov</li></ul> Tieto vety ste napísali vy, čiže si ich nikto z prsta/kontextu nevycucal.<br /> S tými štatistikami, to je položené na dosť slabých základoch, pričom je podľa mňa mylné domnievať sa, že na vyplňovanie prieskumných dotazníkov má hlavný vplyv genetická informácia jedinca a pravdepodobne si to nemyslia ani študovaní psychológovia/sociológovia/politológovia, lebo ak by tomu tak bolo, tak by proste dotazník urobili raz a neopakovali by ich v určitých intervaloch. Dosť dôležitá je tu hlavne verejná mienka, ktorá nezvykne byť daná geneticky.</li><li>Ohľadom tých recidivistov, to môže byť genetický predpoklad, avšak určite nie v takom rozsahu. Stačí vylúčiť nútených recidivistov (ľudia, kt. musia opakovane páchať trestné činy, aby sa na zimu dostali pod strechu), ľudí, ktorí boli pritlačení okolím, alebo pokusom dostať sa vyššie v hierarchii skupiny, a nakoniec aj omyly.</li><li>Lamb sa síce zle vyjadril, ale ani vy ste v tomto bode nevzali do úvahy matematiku, pomocou ktorej by ste zistili, že počet možných variácii ľudského genómu je obrovské číslo, ku ktorému sa aj približný počet ľudí na zemi javí ako zanedbateľný.</li><li>Ja by som fakt, že tak veľa ľudí je ľahko ovplyvniteľných reklamou, že je zákonité, ak sa objaví zaujímavá reklama (a tú RS naozaj mali), tak sa táto časť populácie zvrtne k sledovaniu toho, čo reklama tak úžasne podala. Po prvom zhliadnutí síce možno zistia, že to je hlúposť, alebo, že to vôbec nepripomína kultúrnu zábavu, ale psychológia tvorby programov a reklamy je tak prešpekulovaná, že nedáva neodolnému človeku žiadnu šancu a vedie to k tomu, že on si pozrie aj ďalší diel a postupne sa začne sám pred sebou ospravedlňovať, neskôr si už jedinec sám vsugeruje pocit, že robí vlastne nejakú záslužnú činnosť, alebo že to rozširuje jeho obzor, poprípade nejakú inú blbosť.</li></ol>
    publikované: 19.11.2005 20:12 | autor: Gnaag (e-mail, web, neautorizovaný)
  18. vonCave
    2. z tvojho clanku naozaj vyplynulo, ze zo 60-80% genetickej predurcenosti jedinca odvodzujes rovnaku predurcenost celej populacie. ak to tak nebolo, v poriadku. ak existuju seriozne vedecke studie ktore naozaj ukazuju ze takyto percepcny ramec pre celu spolocnost existuje, som ochotny tomu verit. stale mi ale nie je jasne, ci teda existuju aj studie o tom ze tieto dva javy spolu suvisia. lebo cisto logickou uvahou sa k takemuto zaveru prist neda. a ak teda tvrdis ze to netvrdis (heh), naco potom geny v clanku vobec spominat. lebo potom to tak vyzera ze sa snazis argumentovat tym, ze clovek je na sledovanie reality shows geneticky predurceny. a to z tvojich argumentov nevyplyva.

    mas pravdu, v konecnom dosledku je jedno ci je nieco jedincovi resp. populacii dane geneticky alebo memeticky, to vsak nic nehovori o tom ci je akakolvek cinnost z tejto danosti vyplyvajuca skodliva alebo nie. preto sa podla mna neda tvrdit, ako pises v zavere, ze "tento jav...nemôže byť nijako škodlivy pre jeho divákov"

    3. to ze napravny ucinok trestu casto nefunguje je fakt. je to ale asi problem ktory presahuje tuto diskusiu, problem aj legislativy, samotnych napravnych zariadeni, atd, zda sa ze spolocnost este nenasla ucinny sposob ako sa s tymto vysporiadat. nemyslim si ze fakt, ze je niekomu dane asocialne spravanie, by toto spravanie mal ospravedlnit(nevravim ze ty to tvrdis). mozno prave poznatky z genetiky, memetiky atd.. by mohli spolocnosti pomoct tento jav pochopit a najst riesenia.

    4. jasne, ide o alely, o genoch som hovoril mozno pre zjednodusenie, a takisto mi je zname molekularne pozadie tychto veci. myslim ale ze v tejto diskusii to nie je az take podstatne. teraz nie je dolezite nakolko sa alely genov lisia v pocte baz atd., dolezity je efekt, prejav na fenotype. cize ak by som mal presnejsie formulovat to co som napisal v prvom prispevku, bolo by to asi takto: "tych 60-80% percent nepredstavuje u kazdeho rovnaky subor fenotypickych prejavov alel jednotlivych genov. inak povedane, subor alel genov determinujucich moju povahu na 60% a ich fenotypickych prejavov moze byt (a je) uplne iny ako tvoj.." moze byt takto?

    5. ad "na viacerých miestach mi vkladáš do úst to, čo som nikde nenapísal". doslova si napisal toto: "sledovanosť VyVolených a Big Brother...dosahuje skoro 60 %, čo opäť korešponduje s uvednými výskumami". toto je tvoje tvrdenie ktore som kritizoval. vyskumy hovoria, ako pises "že štatisticky väčšina jedincov (70%) spádá do približne rovnakých percepčných rámcov". cize ak by si to chcel davat do suvislosti so sledovanostou reality shows, musel by si hovorit o ich sledovanosti v ramci CELEJ populacie. preto moja poznamka o merani sledovanosti. reality shows sleduje mozno 10% - 20% populacie (moj hruby odhad), a teda ich sledovanost nijako NEKORESPONDUJE s uvedenymi vyskumami.

    preco teda ludia sleduju reality shows? pravdu povediac, nemam nijaku ucelenu teoriu podlozenu faktami, vyskumami a statistikou. v podstate suhlasim s tebou, ze to spada do percepcneho ramca vacsiny. suhlasim aj s tym ze samo o sebe sledovanie reality shows nie je skodlive. nesuhlasim ale s tym, ze z prveho sa da vyvodit druhe. ak nieco robi vacsina, lebo to spada do jej percepcneho ramca, automaticky to nemusi znamenat ze to nie je nebezpecne. pre velku cast populacie je bezne (neviem ci aj tu sa da hovorit o percepcnom ramci) jednoducho bezmyslienkovito prijimat co mu je ponukane, ci uz reklamou, mediami, politikmi alebo roznymi ideologiami, hlavne ak je to zabalene do pekneho obalu. a to je to co je na tom nebezpecne a comu sa treba branit
    publikované: 21.11.2005 03:06 | autor: lamb (e-mail, web, neautorizovaný)
  19. Najradšej by som telku šmarila von oknom
    lebo kvôli piatim filmom do mesiaca sa ju neoplatí vlastniť, he he. Lenže potom by ma foter vyhodil dverami, tak radšej som ticho a pustím si niečo na kompe. :D
    publikované: 25.02.2007 13:15 | autor: Linki (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014